Štáty vznikajú a zanikajú, ten náš vznikol iba nedávno a za trošku rozpačitých okolností, pod tlakom ekonomických prepočtov pragmatikov typu Václava Klausa a ich nechuti udržať štát za cenu politík súdržnosti. Klaus postavil na prvé miesto prospech jednotlivca.
Rodinám, mladým, nezamestnaným, ľuďom s nízkymi príjmami, strednej triede, podnikateľom a vedcom namiesto vízií štát núka čudné experimenty tam, kde ich nik nepotrebuje.
To bolo v súlade aj s politikou reálneho socializmu, ktorý sa hrdil kolektívom, ale akúkoľvek iniciatívu zahnal do súkromného priestoru pod heslom nehas, čo ťa nepáli. Pritom federálny minister financií zabudol na spoločnosť.
Spolu s prechodom na trhovú ekonomiku na Slovensku výrazne stúpla nezamestnanosť. Klaus sa ňou odmietol zaoberať, podobne ako sa odmietol zaoberať príčinami a dôsledkami divokej privatizácie a predlžovania života štátnych bánk.
Prostredie, v ktorom neexistovali žiadne inštitúcie a regulácie aktivít prinášajúcich zisk, neprinieslo želaný kapitalizmus, ale zmes divokých mafiánskych praktík.
Spoločnosť považovala tunelovanie národného bohatstva za preukázateľné a nespravodlivé. Odpoveďou štátu a jeho súdov bolo: je to síce nespravodlivé, no perfektne v súlade so zákonom, takže nič sa nedá robiť. Inými slovami – nedá sa.
Nespokojnosť sa dočasne prekryla veľkými úspechmi, medzi ktoré patril vstup do Európskej únie, otvorenie hraníc pre voľný pohyb osôb a možnosť vysokých zárobkov v zahraničí. To veľká časť obyvateľov, zvlášť mladých, využila.
Posilnenie spravodlivosti sa však nekonalo, naopak, tunelovanie prerástlo do ďalších oblastí, kŕmené verejnými objednávkami a európskymi peniazmi.
Farmári si všímali, ako európske peniaze prúdia k agrobarónom a ničia zamestnanosť a vidiek. Malí podnikatelia upozorňovali na prísne formálne regulácie a priveľa úradníkov vyberajúcich rozličné pokuty.
Väčší zamestnávatelia upozorňovali na izoláciu stredných a vysokých škôl od reality. Učitelia upozorňovali na nedostatok škôlok a úplne nevhodné výchovno-vzdelávacie programy. Lekári a rodiny pacientov upozorňovali na nedôstojnosť a utrpenie pacientov v tunelovaných nemocniciach.
Odpoveďou štátu bolo zopakovanie hesla „nedá sa“. Teraz už aj s odkazom na, vraj, európske pravidlá v kombinácii s presadzovaním náhradných spoločenským tém.
Rovná daň, druhý dôchodkový pilier a ochrana rodiny nikomu ani ničomu zvlášť nepomohli, ale vyzerali dôležito, hodnotne a po vstupe do únie mali nahradiť stratu skutočne veľkých spoločenských cieľov. Dočasne fungovali, no nemohli nadlho zakryť podstatné prázdno v našom štáte.
Rodinám, mladým, nezamestnaným, ľuďom s nízkymi príjmami, strednej triede, podnikateľom a vedcom namiesto vízií a plánov štát na ich dosiahnutie núka čudné experimenty tam, kde ich nik nepotrebuje, a jednotnú úradnícku odpoveď „nedá sa“ tam, kde sú potrebné okamžité zmeny.
Mnoho voličov sa preto nedávno vyjadrilo, že takýto štát im je nanič. Navyše, že strany, ktoré sa delia a spájajú iba podľa nenávisti k iným stranám, nezískajú ich podporu. Potiaľ je ich gesto pozitívne.
Negatívne je, že si voliči našli náhradu v podivných zoskupeniach len inak hlásajúcich presne to, čo sme tu mali doteraz: prísny individualizmus a bezohľadnosť voči slabším, náhradné témy a nenávisť.
Štáty vznikajú a zanikajú a náš štát môže mať poslednú šancu nájsť spôsob, ako zmeniť „nedá sa“ na „dá sa“, čiže na ústretovosť voči potrebám svojich občanov.