Mohlo by sa zdať, že na každom kroku naďabíte na hordy krvilačných oblúd ohlúpnutých odpornou ideológiou multikulturalizmu, ktoré so zbraňou v ruke vraždia hlava-nehlava. No takto to zrejme nikto nemyslel.
Keď v Iraku, Afganistane, Nigérii, Čade, či vo Francúzsku zabíjajú členovia a obdivovatelia Daešu alebo Boko Haram, nerobia to, aby zaviedli multikultúrnu totalitu. Keď Anders Breivik zavraždil 76 ľudí, nesnažil sa vymedziť proti fašistom požadujúcim likvidáciu akejkoľvek rôznorodosti. Keď bol v júni v orlandskom nočnom klube spáchaný najhorší atentát na LGBTI komunitu v histórii Spojených štátov amerických, nebola to súčasť kampane za zrovnoprávnenie rozličných typov rodín. Keď si slovenskí neonacisti pri bare Mariatchi v Nitre nacvičovali šikanovanie a mlátenie ľudí na uliciach, nesnažili sa naznačiť, že pluralitu životných štýlov presadia za každú cenu.
Čo všetky tieto násilné udalosti spája? Majú ich na svedomí ľudia, ktorí z rozličných dôvodov túžia po tom istom: kultúrnej dominancii. Nechcú žiť v spoločnosti, ktorá všetkým svojim členkám a členom umožňuje rozvíjať a kreatívne pretvárať tradície a slobodne utvárať svoj život. Chcú ostatným bez výnimiek vnútiť svoj rigidný kultúrny kánon. Aj za cenu najsurovejšieho násilia. Ich predstava o najlepšom možnom svete pripúšťa len jedinú unifikovanú podobu kultúry pre všetkých. Môžeme im hovoriť „unikulturalisti“. Vyzerá to paradoxne: zdá sa, že za zlyhávanie multikulturalizmu nesú svoju časť zodpovednosti fanatickí unikulturalisti. Stále však akosi nie je jasné, prečo a ako zlyháva samotný multikulturalizmus.
Keď o o zlyhávaní multikulturalizmu hovoria unikulturalisti, je pomerne zrejmé, čo sa snažia vyjadriť. Predstavuje prekážku, ktorá bráni uskutočneniu túžby po kultúrnej dominancii. No prečo o zlyhávaní multikulturalizmu hovoria aj ľudia, ktorí po ničom takom netúžia? Nuž ak má mať v tomto prípade tvrdenie, že multikulturalizmus zlyhal, nejaký zmysel, malo by naznačovať, že zlyhal pri potláčaní fanatického unikulturalizmu.
Ak za zlyhanie považujeme výbuchy vražedného násilia, unikulturalizmus zlyháva permanentne. Pokusy o jeho presadenie sa utápajú v potokoch krvi. Znemožňuje utváranie spoločnosti, v ktorej by vedľa seba bez násilia mohli slobodne žiť rôznorodí ľudia. A ľudia rôznorodí sú, napriek večným unifikačným tlakom. V časoch intenzívnej globalizácie, ktorá priamo do našich komunít okrem pomarančov, etalónu blahobytu a slobody, priniesla aj ohromnú ľudskú a kultúrnu pestrosť, je to evidentnejšie ako pred pár desaťročiami.
V auguste a novembri si pripomíname dve slovenské povstania proti totalite. Obe udalosti nám pripomínajú, že sloboda a demokracia sú nefalšovanými slovenskými hodnotami. A na ich základe je možné utvárať spoločnosť bez zbytočného šikanovania a násilia. Multikulturalizmus, ktorý je náprotivkom kultúrnej totality, je ich reprezentáciou. Ak však nemá zlyhávať, musí byť nekompromisný. Dôslednejšou obranou proti zlyhaniu by bolo už len jeho prekonanie v spoločnosti, ktorá bude radikálne pluralitnou.