Silná téma, podporená profesionálne spravenou stránkou a videami získala počas jedného týždňa podporu viac ako 60-tisíc ľudí. Téma, ktorá vo vyspelých ekonomikách nie je ani ľavicová, ani pravicová, pretože k ochrane prírody a zelenej ekonomike sa dnes hlásia všetci.
Zdá sa, že iniciatíva prišla v pravý čas – po mnohých menších kampaniach na záchranu konkrétneho územia či živočícha, po fotkách rúbanísk, ktoré kolovali na sociálnych sieťach, a po čoraz častejšej osobnej a aspoň vizuálnej skúsenosti tých, ktorí miznutie lesov sledujú z auta. Rovnako sa zdá, že stále máme vo svojich génoch úctu k národným parkom, ktoré považujeme za súčasť našich národných symbolov a všetkého, čo nás spája.
Starý les svojou výnimočnosťou môže mať vyššiu hodnotu ako sumár hodnoty dreva, lebo vie zabezpečiť udržateľný rozvoj zaostávajúcich zákutí, zvlášť ak pritiahne bohatších turistov.
Reakcie na iniciatívu prišli rovnako rýchlo a húfne, ako jej podpora. Na jednej strane klasické frflanie postihnutých štokholmským syndrómom typu: prečo až teraz a nie skôr, prečo práve títo, prečo týmto spôsobom a či 60-tisíc podporovateľov vôbec videlo lesy zblízka. Na druhej strane reálna obava, čo bude nasledovať, aby dobrá myšlienka neskončila pohodlným „lajkom“.
Na iniciatívu reagovalo ministerstvo životného prostredia vyhlásením, že „považuje výzvu My sme les za pozitívny príspevok k diskusii o ochrane prírody na Slovensku. Popis situácie v našich najvzácnejších lesoch, ale aj naznačené riešenia vníma envirorezort podobne.“
Využil som cestu do Prešova na stretnutie s niekoľkými iniciátormi výzvy, aby som sa bližšie zoznámil s ich cieľmi a ponúkol spoluprácu v súlade s mojou úlohou podporovať najmenej rozvinuté okresy. Ďalšie reakcie zo strany štátu som zatiaľ nezaregistroval.
Pred niekoľkými dňami publikoval Inštitút environmentálnej politiky ministerstva životného prostredia správu, ktorá dáva iniciatíve za pravdu: „Aj keď od roku 2000 u nás podľa údajov zo satelitov ubudlo podobné percento pokrytia lesa ako u našich susedov, strata lesa je priemerne takmer dvakrát väčšia v národných parkoch. O najviac lesa prišiel TANAP a NAPANT, kde do roku 2016 zmizlo 30 %, resp. 16 % plochy lesov. Významnú stratu zaznamenali aj niektoré regióny, ako napríklad Kysuce.“
Kvôli starým lesom a drevu som bol ministrom zahraničných vecí prizvaný do pracovnej skupiny, ktorá sa zaoberá plnením našich záväzkov voči UNESCO v Karpatských bukových pralesoch. Drevo sme však začali riešiť skôr, a tu vidím minimálne dva paradoxy:
- Lesy miznú, no dreva nieto. Na jednej strane lesov ubúda, no zároveň sa miestne píly a spracovatelia sťažujú na obrovský nedostatok dreva. Pritom nechcú zvýhodnené ceny, ale len to, aby sa drevná hmota predávala v aukciách aj na Slovensku v objemoch, ktoré by im umožnili rozumný plánovací a investičný horizont. Dnešná zamestnanosť okolo dreva teda súvisí skôr s pílením a odvozom a negeneruje pridanú hodnotu a rozvoj.
- Les môže mať vyššiu hodnotu ako drevo. Druhým paradoxom sa ukazuje to, že starý les svojou európskou výnimočnosťou môže mať vyššiu hodnotu ako sumár hodnoty dreva, lebo vie zabezpečiť udržateľný rozvoj zaostávajúcich zákutí, zvlášť ak pritiahne bohatších turistov. Diverzifikácia zamestnaní je riešením, na ktoré nás napríklad vyzýva aj UNESCO.
Štát sme my, a neverím, že my chceme ohrozovať naše národné parky. Naopak, verím, že riešením je otvorená diskusia a diverzifikácia – ochrana, cestovný ruch, živočíšna výroba, potravinársky priemysel, ťažba a drevársky priemysel. Opätovne vyhľadávaná tradícia.