Veľká časť národa nezažila predošlý režim. Aj preto by bolo vhodné teraz, keď sme rok pred okrúhlym 30. výročím zmien, pomaly začať proces mentálneho ukončovania „porevolučnej“ éry. Chce to trochu vnímavosti k spoločenským procesom, ktoré sa vtedy naštartovali. A snahu o menej malichernú interpretáciu našich nedávnych dejín, než aká sa často, najmä v médiách, nosí.
Ponovembrové sklamania
Nie každý si v Novembri želal zmeny, a proti príliš radikálnemu prelomu bola aspoň navonok aj väčšina rečníkov na tribúnach. Padali uistenia, že nedôjde k výraznému nárastu nezamestnanosti, čo bola veľmi často vyslovovaná obava. Mnohí dokonca spochybňovali nutnosť privatizovať veľké podniky.
Naopak, cesta dopredu mala byť jednoduchá. Povolí sa súkromné podnikanie, dôjde k liberalizácii cien. A nejaká časť podnikov, hlavne tie menšie, sa sprivatizuje. Po niekoľkých rokoch dobiehania sa dostaneme na úroveň susedného Rakúska.
Koncom 90. rokov prišla ďalšia vlna sľubov. Rakúsko síce nedobiehame, práve naopak, ale preto, že sme zabudli na iné dôležité reformy. Daní a sociálneho systému. A tak sa radikálne zmenil systém, ktorý sme na začiatku 90. rokov čiastočne odkopírovali práve od krajín ako Rakúsko či Nemecko. A, samozrejme, došlo aj na privatizáciu veľkých podnikov, dokonca zahraničnými vlastníkmi. Napriek tomu, že toto bolo v novembrových dňoch vyslovene vylučované. Ani druhá vlna reforiem nás však nedostala na úroveň cieľových krajín.
Tieto vlny reforiem a sklamaní vytvorili dynamo, ktoré už tretie desaťročie poháňa našu politiku. Veľká časť obyvateľstva má pocit zjavného oklamania. Počuli sme všetky tieto sľuby o stabilnej ceste vpred. A ako to dopadlo?
Tábory, ktoré sa nepočúvajú
Naopak, druhý tábor má celkom inú interpretáciu. Čo bolo, bolo nevyhnutné. Dopadli sme dobre. Môžeme cestovať, mnohí z nás majú oveľa kreatívnejšiu prácu, ako sme si vedeli predstaviť v socialistických podnikoch. A, samozrejme, máme politické slobody a môžeme sa angažovať cez občianske združenia.
Tieto dva tábory sa nepočúvajú, brázda medzi nimi je hlboká, vzájomné napádanie udržiava v chode základné, hlboké rozdelenie našej spoločnosti. Bohužiaľ mnohí z tých, ktorí sú transformačnými víťazmi, odmietajú pochopiť, akú hlbokú jazvu v spoločnosti ponovembrový vývoj zanechal.
Mnohí z tých, ktorí sú transformačnými víťazmi, odmietajú pochopiť, akú hlbokú jazvu v spoločnosti ponovembrový vývoj zanechal.
Mali by sme sa viac snažiť. A uznať, že nie všetci ľudia, ktorí sa pozerali, ako sa v ich regióne zatvárajú fabriky a strácajú sa kvalifikované zamestnania, sú beznádejní spiatočníci. Chápme všetku tú horkosť, ktorú transformácia v ľuďoch zanechala. Aj „víťazi“ by mali mať schopnosť tieto príbehy pochopiť, robí nás to ľudskými.
Podobne je čas zahladiť druhú deliacu čiaru v spoločnosti. Je akoby „dobrým zvykom“ časti našej spoločnosti odsudzovať proces vzniku Slovenskej republiky. Tá je tiež koniec koncov produktom novembra 1989.
Poukazuje sa na niektoré nečisté praktiky vo vtedajšej politike. Lenže 90. roky neboli jednoduché nikde v regióne. Ani nehovoriac o inom. Ak by novinári v západných krajinách písali o ich štátnikoch podobne ako naši, ani tam by nemali hrdinov.
Podaním ruky uzavrieť minulosť
Ak by sme totiž chceli, môžeme o Winstonovi Churchillovi písať ako o typickom korupčníkovi. Dlhé roky sa dal vydržiavať darmi bohatých priaznivcov. Spojené štáty? John. F. Kennedy mal kontakty na mafiu. Henry Kissinger by nebol schopný začať pôsobiť vo Washingtone bez pomoci sponzorov, ktorí mu zabezpečili byt a prostriedky na reprezentatívny život.
Zrod dnešnej 5. piatej republiky vo Francúzsku tiež nebol práve čistý. Charles de Gaulle sa čiastočne obklopil ľuďmi, ktorí úzko spolupracovali s podsvetím. A s najväčšou pravdepodobnosťou priamo pripravili aspoň jednu politickú vraždu.
Nie je problém si v Londýne či Paríži sadnúť s miestnymi intelektuálmi, ktorí pri káve odsúdia celú ich povojnovú elitu. S krvavými intervenciami v kolóniách či bývalých kolóniách, s násilím spojeným s bojom za autonómiu niektorých regiónov či so špinavými peniazmi v politike. Rozdiel je v tom, že väčšina spoločnosti, vedená hlavnými médiami, minulosť vníma komplexnejšie. A svojim štátnikom prejavuje aspoň elementárny rešpekt. Nechcem prirovnávať slovenskú politickú špičku 90. rokov k Churchillovi či de Gaullovi. Tí boli reálne kultivovanejší. Na druhej strane mali v živote aj výhody vzdelania, ktoré tí naši nedostali.
Ak by som bol premiérom krajiny, podám na oslavách výročia slovenskej štátnosti ruku aj Vladimírovi Mečiarovi. Nie formálne, ale ako reálne gesto uznania. Aj ako symbol, že ako národ prijímame svoju minulosť. A že sa odteraz ideme pozerať najmä do budúcnosti.