Dva roky pred bombardovaním, v roku 1997, sa začali práce na vybudovaní nového plynovodu cez Baltické more s „invenčným“ názvom Nord Stream, čiže Severný prúd. O desať rokov neskôr, v roku 2009, Spojené štáty predstihli Rusko a stali sa najväčším producentom plynu. Nové, no drahé technológie ťažby ropy a plynu resuscitovali ťažobný priemysel v USA. Ten bol dovtedy v stave klinickej smrti. Za kyslík, čo dostal, však platí vlnou neuveriteľnej devastácie životného prostredia.
Podľa oficiálnych ruských odhadov by sa mal do roku 2035 zvýšiť podiel plynu na svetovej energetickej bilancii zo súčasných 23 na 26 percent. Najrýchlejšie rastúcim segmentom bude LNG. Do prístavnej a lodiarskej infraštruktúry masívne investujú nielen USA, ale aj krajiny Blízkeho východu, Rusko a Čína. O dvadsať rokov neskôr sa stal zemný plyn obrovskou geopolitickou otázkou a kameňom sváru medzi USA a Európskou úniou. Keď dôjde na plyn, všetci chcú predávať.
Na globálnom ihrisku sa pohybuje EÚ a najmä Ukrajina. Tá už nie je blízky spojenec Ruska, ale jeho úhlavný nepriateľ. Ocitla sa v situácii človeka, čo odhodil starý kabát, ale nový nedostal. Ani USA, ani EÚ do nej nechcú pumpovať viac, ako je nevyhnutné. Ukrajinci sa desia, že až ich Severný prúd obíde, pre výpadok príjmov za tranzit to „dorazí“ ich ekonomiku. To všetko sa deje v situácii, keď hospodárstvo beží len vďaka pôžičkám od MMF a Západu, z ktorých sa pomaly stala droga. Tie však nie sú zadarmo. Platí sa privatizáciou a liberalizáciou cien. Pre niektoré domácnosti sa po ich úplnom uvoľnení dá očakávať nárast cien až o astronomických 260 percent. Ako ukazuje príklad Slovenska, do istej miery je možné mať svetové ceny energie a východoeurópske platy. Či je možné mať svetové ceny a príjmy domácnosti na úrovni rozvojových krajín, uvidíme čoskoro.
Denník Süddeutsche Zeitung prepočítal, že v lete 2018 bola cena amerického skvapalneného plynu 5 USD za britskú termálnu jednotku. Ruský plyn sa vtedy podľa odhadov pohyboval na hranici 4,5 dolára. Cena ropy a plynu je pritom trhová len do istej miery. Sú v tom mnohé politické a strategické záujmy. Napríklad nečakané koalície, kde sa pretnú ruské a saudskoarabské zámery a zvyšovaním ťažby sa znižuje cena a blokuje drahšia Amerika. Tá zas rôznymi spôsobmi tlačí cenu nižšie, ako by v skutočnosti mala byť.
Ak si aj odmyslíme vyššiu cenu ťažby a nezapočítané environmentálne externality, náklady na výrobu a prepravu suroviny prepravovanej loďami môžu len ťažko konkurovať lacnejšiemu potrubiu. Ako vieme z biznisu, keď je výrobok nekonkurenčný, treba mu dať image. Keďže o plyne na rozdiel od Coca-Coly nerozhodujú koneční spotrebitelia, nedá sa operovať tým, aký „cool“ je ten drahší. Riešenie spočíva v tom, že sa z toho spraví politická, a nie ekonomická otázka. Z hľadiska vzdialenosti prepravy a veľkosti trhu je pre Američanov ten európsky najlukratívnejší. Prezident Donald Trump na nás úspešne testuje politiku premeny diplomacie na nátlakovú formu biznisu. Čím viac tlačí na Európu, tým viac neuveriteľne drahých zbraní od USA nakupujeme. Čím viac prezentuje Severný prúd ako geopolitickú otázku bezpečnosti, tým viac nová Európa investuje do terminálov na dovoz skvapalneného plynu a začína, ako Poľsko, nakupovať za vyššie ceny. Z krátkodobého hľadiska je to úspešná stratégia. Je však otázne či aj z dlhodobého hľadiska.
Pre Slovensko je táto geopolitická hra o to komplikovanejšia, že je spotrebiteľom aj tranzitným štátom. Ako spotrebitelia potrebujeme čo najlacnejší plyn. Pre tranzitnú krajinu, ktorá profituje z poplatkov, je pre nás výhodné, ak je nemecko-ruské konzorcium Nord Stream pod tlakom. Pripúšťa, že viac-menej z politických dôvodov bude cez naše plynovody napojené na tie ukrajinské prepravovať viac plynu, ako sa predtým plánovalo. Ak sa tým zároveň podarí zlepšiť situáciu na Ukrajine, je to pre nás z bezpečnostného hľadiska ďalší bonus. Ani budovanie infraštruktúry na prepravu skvapalneného plynu nie je pre Európu zbytočná investícia. Diverzifikácia možností znemožňuje monopolizáciu trhu.
Rozumná stratégia pre Slovensko je zároveň utlmovať našu závislosť od plynu. Po dostavaní Mochoviec a berúc do úvahy nastupujúci fenomén novej doby dostupných a výkonných batérií, je asi najrealistickejšou cestou smerovať ku kombinácii jadrovej energie s obnoviteľnými zdrojmi. Tá prvá bude vytvárať základné napätie a nabíjať v noci naše elektromobily. Druhá môže fungovať na kombinácii obnoviteľných zdrojov a skladovania energie. Aj keď vieme, že málo vecí trvá tak dlho ako dočasné riešenia, zemný plyn je v tomto chápaní iba prechodným palivom. CITAT: Rozumná stratégia pre Slovensko je utlmovať našu závislosť od plynu. Aj keď vieme, že málo vecí trvá tak dlho ako dočasné riešenia, zemný plyn je v tomto chápaní iba prechodným palivom.