Strache nie je ani prvým, čo padol pre alarmujúce pochopenie zaobchádzania s pravidlami moci v právnom štáte. Nóvum nastalo v tom, že dlhoročný predseda Slobodnej rakúskej strany (Freiheitliche Partei Österreichs – FPÖ) sa so svojím straníckym druhom Johannom Gudenusom dostali do mediálnej pasce práve tým, že sa celá kauza vôbec rozbehla. Pritom rozhodujúca otázka znie, či tí, ktorí zodpovedali za vznik takejto situácie, mali vôbec na to právo, hoci získali obrovskú podporu verejnosti.
Rakúski prokurátori začali s pátraním hneď po tom, čo nemecké médiá Süddeutsche Zeitung a Der Spiegel spolu s rakúskym týždenníkom Falter sprístupnili video, ktoré odhalilo spornú besedu obidvoch politikov s údajnou neterou ruského finančného magnáta vo vile na španielskom ostrove Ibiza. Strache v ňom uvažoval o reorganizácii najčítanejšieho bulvárneho denníka v Rakúsku Kronenzeitung a o zmenách verejného obstarávania podľa predstáv svojej pravicovo-populistickej strany.
Nemálo politikov sa bude snažiť o sprísnenie predpisov pre prácu novinárov, aby si vedeli zachovať súkromie alebo aby im nemuseli poskytovať informácie.
V tomto prípade vidieť paradox. Zrejme žiaden politik, ktorý chce zodpovedne a dôveryhodne zastupovať svoju krajinu, nemal by ani len snívať o ovplyvňovaní hlavných médií alebo verejného obstarávania spoza hraníc. Dnes už bývalý predseda FPÖ však vtedy ešte pôsobil v opozícii a sotva mohol niečo konkrétne sľúbiť. To ho pravdepodobne ochráni pred priamymi trestnoprávnymi následkami, aj keď úplne zlyhal na morálnej úrovni.
Pri posúdení toho, v čom je nóvum v tejto kauze, však treba ísť ešte o pár krokov ďalej. Novinári z týždenníka Falter sa síce zúčastnili na odhalení škandálu, ale pozornosť verejnosti smeruje najmä do Nemecka. V súvislosti so spravodajstvom o vrahoch Jána Kuciaka a jeho priateľky sme si už zvykli na čoraz užšiu cezhraničnú spoluprácu v oblasti investigatívnej žurnalistiky. V kauze Ibiza sme však zrejme prvýkrát svedkami, že vláda padla pre rešerše zahraničných novinárov.
Zatiaľ iba zástupcovia médií, ktorí asistovali na odhalení prípadu, vedia, kto nakrútil odsúdenia hodné dianie na Ibize. Podstatne však už ani nejde o osoby, ale o to, že nastavením kauzy prestali zvláštnym spôsobom platiť dve zásady tradičnej demokracie.
Po prvé, nemeckým médiám, ktoré ako štvrtá moc v štáte bežne kontrolujú politikov až dodatočne, sa podarilo rozhodujúcou mierou ovplyvniť politické dianie nielen vo svojej, ale dokonca i v susednej krajine – Rakúsku.
Po druhé, Sebastian Kurz ako kancelár chladnokrvne nadviazal na tento postup tým, že nemeckej verejnosti prostredníctvom bulvárneho denníka vysvetlil svoje plány, kým rakúski novinári mu ešte ani nestihli položiť otázky. Pritom treba dodať, že nemecké médiá zväčša už dlhšie vytvárajú oveľa pozitívnejší obraz politika Kurza ako rakúske.
Otázka teda znie, kto sa v kauze Ibiza s kým a na čo hrá. Politici aj novinári, a to nielen rakúski, sa po víkende ocitli na rázcestí. Politici dokážu na základe tlačových zákonov obmedziť novinársku činnosť. Preto by redakcie mali zodpovedne zaobchádzať s nesporným úspechom žurnalistiky v tejto kauze a premyslieť si skutočné spoločenské zakotvenie médií.
Nemálo politikov sa teraz určite bude snažiť o sprísnenie predpisov pre prácu novinárov, aby si vedeli zachovať súkromie alebo aby im nemuseli poskytovať informácie. Veď aj na základe prípadu Ibiza sme sa naučili, že v dobe cezhraničnej mediálnej spolupráce sa už nič nedá zatajiť.