Náš HDP od roku 2010 v stálych cenách vzrástol o 26 percent. Menej ako v Estónsku, viac ako v Česku. V HDP na osobu v parite kúpnej sily sme na 77 percentách európskeho priemeru, hoci za Českom a Estónskom, ale o dva percentuálne body lepšie ako v roku 2010.
Nezamestnanosť klesla na 6,5 percenta aktívnej populácie, čo je oproti českým 2,2 percenta veľa, no v porovnaní s našimi 14,5 percenta v roku 2010 krása! Priemerne zarábajúci rodičia s dvoma deťmi majú v čistom 19 600 eur ročne, o dosť menej ako v Česku a Estónsku (tí majú 25 200, resp. 29 100 eur), ale o 4 000 eur viac ako v roku 2010.
Štatistiky boli silnou zbraňou SDKÚ a ostatných reformných strán, ktoré nastúpili po temnom období vládnutia HZDS. Individuálna skúsenosť mohla byť odlišná ako agregátne čísla hlásené nadšenými médiami, ale reformy, a najmä spoločenské ciele boli silnejšie.
Lenže iba po niekoľkých rokoch sa ciele splnili: vstúpili sme do NATO, Európskej únie, schengenského priestoru i do eurozóny, no domáce problémy individuálnych voličov ostali. Ak ďalšie vlády chceli naďalej používať agregátne štatistiky, nevyhnutne museli naraziť na konflikt s ničím nekompenzovanou individuálnou realitou.
Nová politická garnitúra by mala vedieť a ponúknuť viac ako starí politici. Lebo inak prídu tí, čo sa nebudú na nič pýtať.
Je to trochu paradox, lebo naše nevyhnutne naivné predstavy o rozvinutej spoločnosti sa spájali práve s blahom jednotlivca. Prvé kapitoly ekonómie naozaj tvrdia, že to najlepšie, čo môžeme urobiť pre blaho spoločnosti, je spoľahnúť sa na vlastné sebectvo a maximalizovať vlastný prospech. Presne to však urobili mnohí, ktorí dnes sedia na lavici obžalovaných.
Zdá sa, že sa postupne dostávame k ďalším kapitolám ekonómie, ktoré tvrdia, že jednotlivec svojou aktivitou nevyhnutne ovplyvňuje blaho ostatných, a preto je nevyhnutná regulácia, kolektívna akcia, solidarita, aktívny štát. Štát ako veľmi komplexná platforma, na ktorej sa stretávajú záujmy rozličných jednotlivcov a skupín a ktorá viaceré štáty viedla k slobode a blahobytu, kým iné ku genocídam a k hladomorom.
Čo nás dnes spája? Možno nuda, ktorú vytvárame šokujúcimi správami z celého sveta a ktorou mediálny priestor prekrýva reálne zážitky a záujmy jednotlivcov. Nuda, do ktorej vyústili veľké nádeje, očakávania, úspechy aj neúspechy uplynulých tridsiatich rokov. Ak chce nová politická garnitúra uspieť, musí formulovať nové, zásadné ciele. Žiadne korektné vyhlásenia, žiadny návrat k reformám zo začiatku storočia, ale revolúcia.
Tak napríklad rodina a deti potrebujú okamžité daňové úľavy a služby vrátane jaslí, škôlky a bývania. Rovná daň? Dobre, ale na úrovni všetkých daní odvedených ako percento príjmu jednotlivca. Zdravotníctvo? Chcem vidieť, čo platím z plošného poistenia a čo zo súkromného. Školstvo? Okamžitá rekonštrukcia ministerstva a financovania škôl.
Cestovný ruch? Okamžitý zákaz ničenia prírody plošnými výrubmi. Domáce potraviny? Okamžitý limit na priame platby podľa výmery a navýšenie podľa produkcie. Samosprávy a subsidiarita? Vyššie dane z nehnuteľného majetku a zodpovednosť za eurofondy. Budovanie regiónov okolo aglomerácií. Voda a životné prostredie? Okamžité rozpustenie ministerstva životného prostredia a masívne dotácie na budovanie vodozádržných zariadení. Spravodlivosť…?
A tak ďalej. Starí, rozvážni politici vedia, že sa to nedá. Budú očarujúci pri vymenovávaní tisícov dôvodov, prečo sa nič nedá a všetko je v poriadku. Nová politická garnitúra by mala vedieť a ponúknuť viac. Lebo inak prídu tí, čo sa nebudú na nič pýtať.