Pandémia zasiahla niektoré štáty tvrdšie (napr. Taliansko), iné krajiny ako Nemecko postihla slabšie. Preto existujú obavy, že kríza prehĺbi rozdiely medzi severom a juhom kontinentu, ktoré majú korene už v eurokríze pred dekádou. Vytvorenie fondu obnovy vo výške 750 miliárd eur, ktoré oznámila Európska komisia, zmiernilo tieto obavy. V tejto chvíli umlčala tých, čo predpovedali, že súčasná kríza predstavuje pre úniu existenčnú hrozbu.
No je tu aj ďalšia záležitosť, ktorá presahuje otázky ekonomických rozdielov a prerozdelenia dlhu, a doteraz sa o nej príliš nediskutovalo. Koronavírus nás vrátil k „veľkej vláde“, keď štáty prebrali novú, aktívnu úlohu v ekonomike. Platia zamestnancov, aby ich firmy neprepúšťali, a vytvorili schémy kurzarbeitu. Finančne podporujú dôležité ekonomické sektory a poskytujú spoločnostiam rôzne formy podpory. Dokonca sa teraz diskutuje o veciach, ktoré sa predtým javili ako niečo veľmi radikálne – napríklad všeobecný základný príjem. Jednoducho povedané, vyzerá to tak, že v Európe sa objavuje nová politická ekonómia. Je však EÚ vo svojej súčasnej forme pripravená na takúto zmenu?
Ako ukazujú výsledky výskumu našej organizácie Chatham House, súčasná forma EÚ, ktorej jadrom je jednotný trh a mena, sa vyvinula počas obdobia ekonomickej liberalizácie, čo je spojené s príklonom k neoliberalizmu od 70. rokov minulého storočia. Proeurópsky orientovaní občania EÚ vnímajú jednotný trh ako prelom v integrácii, no bol to tiež thatcherovský, teda neoliberálny projekt. Pravidlá EÚ, najmä zákony týkajúce sa konkurencie a štátnej pomoci, postupne obmedzili možnosti štátov zasahovať do trhu. Táto takpovediac neoliberalizácia európskeho projektu, ktorá sa začala jednotným trhom, pokračovala a zintenzívnila sa vytvorením eura. Fiškálne pravidlá eurozóny, ktoré sa rozširovali a sprísňovali, odkedy ich v roku 1992 vytvorila Maastrichtská dohoda, obmedzili vládne dlhy a deficity, čo viedlo k politike škrtov, keď sa začala eurokríza.
Súčasná forma EÚ tak môže predstavovať problém pre Európu. Členské štáty únie po uzavretí sa pre pandémiu reštartujú svoje hospodárstva. Krajiny, ktoré by sa rady posunuli k politickej ekonómii s väčšou úlohou vlád, sa môžu dostať vo viacerých dôležitých oblastiach do sporu s EÚ. Týka sa to najmä fiškálnych politík, pracovných trhov, prerozdeľovania financií či priemyselných politík. Členské krajiny ako Taliansko, ktoré pandémia zasiahla najviac, budú mať v nasledujúcom období problém s dodržiavaním fiškálnych pravidiel. Okrem toho kroky štátov, ktoré sa budú snažiť podporiť spoločnosti, ktoré kvôli pandémii utrpeli značné finančné straty, budú výzvou pre pravidlá EÚ týkajúce sa hospodárskej súťaže. Ilustruje to prípad leteckej spoločnosti Lufthansa, v ktorej nemecká vláda prebrala 20-percentný podiel.
Pandémia zasiahla niektoré štáty tvrdšie (napr. Taliansko), iné krajiny ako Nemecko postihla slabšie. Preto existujú obavy, že kríza prehĺbi rozdiely medzi severom a juhom kontinentu, ktoré majú korene už v eurokríze pred dekádou.
Teoreticky je možné, že v odpovedi na novú situáciu vytvorenú koronavírusom sa Európania zhodnú na radikálnej reforme EÚ. Najmä keby sa ku štátom bojujúcim s Bruselom pridali krajiny, ktoré majú dostatočné fiškálne rezervy ako Nemecko, alebo také, ktoré kríza nezasiahla až tak silno. Je možné predstaviť si úplne inú postkoronovú EÚ s novým nastavením fiškálnych pravidiel, ktoré by dali vládam väčší priestor, aby mohli zavádzať rozsiahlejšie finančné politiky, podporovať masívne infraštrukturálne programy a dovolili by krajinám poskytovať štátnu pomoc dôležitým spoločnostiam či dokonca ich znárodňovať.
Samozrejme, je mimoriadne náročné, aby členské štáty dospeli k dohode o reforme EÚ. Za posledné roky sme to videli zas a znovu. Môže sa stať aj to, že nerovnomerný dosah koronakrízy na krajiny ešte zvýrazní rozdiely medzi nimi a ovplyvní chuť členských krajín robiť zmeny.
Nebezpečenstvo spočíva v tom, že EÚ sa teraz môže ocitnúť v statuse quo, ktorý nič nerieši, a bez konsenzu, ako sa pohnúť ďalej. Preto nebude schopná urobiť väčšiu zmenu k politickej ekonomike s väčším zastúpením štátu, čo by mohli občania požadovať. Nepodarí sa jej to ani vtedy, keby sa 750-miliardový fond obnovy stal precedensom pre ďalšie prerozdeľovanie dlhu, v čo mnohí podporovatelia únie dúfajú. Ako vždy, veľa bude závisieť od ochoty členských štátov. Skutočná debata, ktorá by mala byť riadiacim princípom týchto rokovaní, by však nemala spočívať v hľadaní odpovede na otázku, či potrebujeme viac Európy, alebo menej Európy. Takáto diskusia nás potom dostáva k tomu, že posudzujeme prínos samotnej integrácie. My by sme však mali debatovať o tom, aká Európska únia je potrebná.