K hĺbke momentálnych hrozieb premiér vrchovato prispieva, zato sa do každého kúta krajiny rozletelo, že veru nie je „obyčajný človek, ale osobnosť“. Tak trochu iným spôsobom pripomína niekdajšieho českého titana politických absurdít Miroslava Sládka, ktorý takisto avizoval akési štátoprávne aktivity vo veci Zakarpatskej Ukrajiny. Tú sľuboval získať od Kyjeva naspäť, „odlifrovať“ tam Rómov a zas ju pokojne vrátiť…
Ale kým figúrka Miroslav Sládek je už dávno „ta tam“, Matovič stojí na výslní. Kým pôsobil len v rámci opozície, dalo sa to ešte vydržať. Jeho výlevy boli perly miestneho výstredníka, nikoho preto priveľmi nezaujímali napríklad už dávno zverejnené informácie, že ani diplomovú prácu nebol schopný napísať bez podvodu. Keď však bolo zrejmé, že k Robertovi Ficovi a Petrovi Pellegrinimu sa musí nájsť alternatíva, ber komu ber, pre Slovensko aj okolie nastal „malér“. Z núdze vyvolený krikľúň už zrazu nemôže len lacno kritizovať prehnitosť populistického Smeru, ako to robieval kedysi. Odrazu musí sám niesť zodpovednosť, čo však úplne očividne nevie.
Je nad slnko jasnejšie, že kým na Slovensku zásluhou kovidových tancov ľavica ako Fénix povstáva z popola, v Česku je to presne naopak. Hrozí jej politická smrť. Aj zásluhou pandémie, ktorá je mocnou čarodejkou.
Predseda vlády teraz pristúpil k „partizánskemu“ dovozu – podotknime hneď, že inak veľmi potrebnej – ruskej vakcíny Sputnik V, a oheň je na streche úradu vlády. Z koalície sme fakticky hneď začuli, že jej šéf stojí na strane Kremľa v takzvanej hybridnej vojne. Ponechajme však toto zaklínadlo západných propagandistov bokom a porovnajme si, čo zo situácie vyplýva pre samotnú stranícku politiku strednej Európy. Matovičov kabinet si očividne zobral priveľký peceň chleba a takmer každý jeho krok ženie voličov k opozícii. Tentoraz ľavicovej. Či už ku v prieskumoch suverénne vedúcemu odpadlíkovi Pellegrinimu, alebo k mierne rehabilitovanému Ficovi.
Je nad slnko jasnejšie, že kým na Slovensku zásluhou kovidových tancov ľavica ako Fénix povstáva z popola, v Česku je to presne naopak. Hrozí jej politická smrť. Aj zásluhou pandémie, ktorá je mocnou čarodejkou. Aj opozícia v Česku sa rozhorčuje nad neprofesionalitou Andreja Babiša, no skryte si mädlí ruky: „Čím horšie, tým lepšie!“ O to viac, že tento rok na jeseň sa blížia najdôležitejšie voľby do snemovne.
Prieskumy preferencií nastavujú českej ľavici krikľavé, no očakávané zrkadlo. V krajine existujú dve konkurenčné ľavicové partaje už desiatky rokov: koaličná sociálna demokracia (ČSSD) a lavírujúci komunisti (KSČM). Dlho, predlho si dominantní sociálni demokrati sľubovali, že až raz pohltia stúpencov komunistov, ovládnu sféru od krajnej ľavice po stred. Podobne, ako to robievali „smeráci“. Lenže padla kosa na kameň. KSČM so sídlom na Ulici politických väzňov ukázala mimoriadnu životaschopnosť a svojím spôsobom sa k nej pridal i pán Pražského hradu Miloš Zeman, skutočný obnoviteľ ponovembrovej ČSSD. Využil korupciu, hlúposť a neprofesionalitu so sebou dlho spokojných socialistických potrimiskárov, aby sa tvrdo pomstil za svoje staré boľačky.
A tak pomery navrávajú, že sa ich Lidový dům zvezie do priepasti mimo snemovne, zatiaľ čo komunisti v dolnej komore prežijú. Čo by nakoniec potvrdilo staré politologické pravidlo, že radikálna ľavica je prirodzenou súčasťou českého politického myslenia.