Sám Mikloš však poctivo uvádza podstatnú vec: „Ak by sme za posledných 40 rokov chceli vo vyspelých krajinách hľadať oblasť, v ktorej došlo k zníženiu vplyvu štátu v ekonomike, tak by to bolo len zníženie vlastníckeho vplyvu štátu cez privatizáciu.“ A tam je zakopaný pes. Pretože ak bolo niečo tým najsvätejším cieľom neoliberalizmu, tak to bola práve privatizácia, o ktorej platí to isté, čo o peniazoch, že o ňu ide až v prvom rade.
Miklošov mýtus o pravicovej reforme
Podstatou Miklošovho textu však nie je to, aby sa pred nami blysol sčítanosťou alebo viedol akademický spor. Jeho úvaha totiž plynule prechádza k samoobdivu vlastných reforiem, vďaka ktorým mohli podľa neho vlády Smeru „tak dlho a tak veľa rozhadzovať“. A pri tejto – tak elegantne pohodenej pointe – by som sa zastavil. Pretože ak je niečo zase na našej scéne mýtom, tak sú to práve pravicové reformy, ktoré údajne spasili Slovensko, reformy, o obsahu a dosahoch ktorých sa nediskutuje, lebo majú mýticky nevyvrátiteľnú pravdivosť.
Môžeme azda tvrdiť, že dostupnosť a kvalita zdravotnej starostlivosti sa privatizáciou zdravotníctva zlepšili? Môžeme tvrdiť, že dôchodcovia majú švajčiarske dôchodky? A napokon, ukázala sa rovná daň byť takým fantastickým stimulom, že si ju začali podľa nášho vzoru osvojovať ostatné štáty EÚ?
Povedzme si teda v stručnosti, čo sa považuje za reformné prínosy druhej Dzurindovej vlády. Sú to Zajacove privatizačné zmeny v zdravotníctve, ktoré premenili pacientov na klientov a dali krídla aj Pente. Je to určite Kaníkovo sprivatizovanie dôchodkového poistenia cez zavedenie druhého kapitalizačného piliera, ale aj legislatíva umožňujúca ľahké prepúšťanie zamestnancov nazývaná flexibilita pracovného trhu. Medzi reformy sa počíta aj Miklošova rovná daň, ktorá síce znížila priame dane, no zároveň zvýšila nepriame dane, konkrétne DPH, čím zdražila ľuďom bežnú spotrebu. Ale zabudnúť by sme nemali ani na jeho fiškálnu decentralizáciu, ktorou sa na obce a kraje prenieslo financovanie mnohých dôležitých kompetencií, no bez adekvátneho finančného krytia.
Iste by sa dalo hovoriť aj o čiastkových prínosoch týchto zmien. Ale v tých podstatných dosahoch je výsledok veľmi sporný. Alebo azda môžeme tvrdiť, že dostupnosť a kvalita zdravotnej starostlivosti sa privatizáciou zdravotníctva zlepšili? Môžeme tvrdiť, že dôchodcovia majú švajčiarske dôchodky? Môže nás uspokojiť, že neistota zamestnania a z toho plynúce udržiavanie lacnej pracovnej sily je síce hlavným lákadlom zahraničných investícií, ale aj zdrojom pracujúcej chudoby? A napokon, ukázala sa rovná daň byť takým fantastickým stimulom, že si ju začali podľa nášho vzoru osvojovať ostatné štáty Európskej únie?
Niečo tu nesedí…
Po takýchto otázkach budú úplne oprávnené námietky, že napríklad za stav zdravotníctva nesie zodpovednosť dlho vládnuci Smer. S tým súhlasím. Ak však má platiť, že Smer zlikvidoval všetky tie skvelé reformy, ako mohol zároveň, podľa Mikloša, tak dlho a tak veľa vďaka nim rozhadzovať? Tu mi niečo nesedí. Ale buďme konkrétnejší. Čím sa vlastne Mikloš a jeho apologéti chvália? Je faktom, že už počas druhej Dzurindovej vlády sa začal postupný rast HDP, mierny pokles nezamestnanosti, znižovanie deficitu a klesala aj inflácia. Ale, čuduj sa svete, zhodou okolností sa ešte výraznejšími makroekonomickými úspechmi mohla pochváliť aj tretia vláda Smeru a to sme boli už takmer pätnásť rokov vzdialení od mýtických reforiem a medzitým sme stihli ešte aj poriadne padnúť vďaka globálnej finančnej kríze. Alebo budeme tvrdiť, že aj historicky najnižšia nezamestnanosť, najnižší deficit a najväčší rast reálnych miezd v rokoch 2016 až 2020 boli výsledkom reforiem z roku 2006?
Ono to bude trochu zložitejšie, ako by nám chcel nahovoriť Mikloš, ktorý sa po reformátorskej misii u skorumpovaného Porošenka už videl ako hlavný reformátor Matovičovej vlády. Dnes ho už azda prešiel optimizmus, ktorý o nej spočiatku šíril. A tak, okrem diskutabilného tvrdenia, že ak niekde stúpal vplyv štátu, tak už nemôžeme hovoriť o neoliberalizme, by si mohol položiť otázku, prečo tie štáty, ktoré najprv masívne privatizovali, liberalizovali a deregulovali, začali neskôr zvyšovať podiel verejných výdavkov, zadlžovať sa a zavádzať rôzne regulácie? Nemohlo to byť aj z dôvodu negatívnych dosahov podobných reforiem, aké u nás presadzoval Mikloš? Už sme zabudli, ako to celé vyvrcholilo svetovou finančnou krízou v roku 2008, keď museli štáty zachraňovať a znárodňovať dokonca aj banky? Vtedy sme boli napokon aj svedkami viacerých kajúcnych priznaní, že deregulácia a mizerný dohľad nad finančníctvom spôsobili túto katastrofu.
Takže mám dve správy pre Ivana Mikloša: jednu, že môže naďalej vo svojich článkoch velebiť vlastné reformy a okruh jeho obdivovateľov mu bude tlieskať, a tú druhú, že práve vďaka tomu, ako jeho reformy vnímali ľudia, sa už len ťažko môže vrátiť naspäť do politiky.