Medzi rokmi 1991 a 2019 sa znížili emisie o 24 %, teraz by mali do roku 2030 klesnúť o ďalších 31 percent. Nízko visiace ovocie relatívne ľahkých riešení sa vyčerpáva a každé ďalšie percento stojí viac ako to predchádzajúce.
Dominantná časť balíka pracuje s aktualizáciami existujúcich právnych predpisov. Ide hlavne o revíziu systému obchodovania s emisiami, úpravy v oblasti obnoviteľných zdrojov a energetickej efektívnosti či zdaňovaní energie. Sú tu aj nové legislatívne návrhy. Okrem mechanizmu uhlíkovej hranice (CBAM) a spoplatňovania emisií skleníkových plynov obsiahnutých v dovážanom tovare je to spoločná stratégia v oblasti lesného hospodárstva. Pre jedných je to príliš málo a príliš pomaly. Pre iných je to začiatok konca EÚ, ktorá sa na tejto téme rozpadne.
Návrh tradične polial živou vodou bojovníkov za záchranu našej kultúry založenej na spaľovaní uhlia a naháňaní kvadratúry kruhu nekonečného rastu v priestore konečnej planéty.
Mechanizmus uhlíkovej hranice hrozí obchodnými vojnami. Návrh tradične polial živou vodou bojovníkov za záchranu našej kultúry založenej na spaľovaní uhlia a naháňaní kvadratúry kruhu nekonečného rastu v priestore konečnej planéty. Jediné svetlo na konci tunela je u nich v tom, že zabudneme na nákladnú dekarbonizáciu ekonomiky, oslobodíme kapitál od daní a odbúraním sociálnych regulácií budeme konkurovať rozvojovým krajinám svojím nasadením a obetovaním sa za ideály sociálneho darvinizmu.
Niekoľko odvážnych miliardárov už síce testuje možnosti, ako to skúsiť cez vesmír, ale pre väčšinu globálnej populácie, ktorá im to platí cez nezdanené podnikanie a optimalizácie zisku, ostáva iba oveľa prozaickejšia cesta, ako riešiť zmenu klímy. Tou je radikálna premena systému výroby a spotreby.
Krajiny, ktoré deklarujú klimatickú neutralitu ako cieľ, dnes tvoria 75 percent svetového HDP a zahŕňajú najvyspelejšie ekonomiky. Tie, ktoré zaostávajú, strácajú nielen environmentálne a politicky, ale ohrozujú aj svoju konkurencieschopnosť na čoraz zložitejších trhoch so zameraním na zelené technológie a riešenia.
Môžeme kritizovať, či je balíček na 55-percentné zníženie emisií dostatočný a férový. Do značnej miery je to ako zvyčajne výsledok kompromisu. Zavedenie systému obchodovania s emisiami pre budovy a dopravu pri zachovaní bezplatných povoleniek CO2 pre priemysel, či umožnenie využívania verejných prostriedkov na financovanie fosílnych palív v Európe de facto presunie náklady od skutočných znečisťovateľov ku konečnému spotrebiteľovi.
Ekonomické a sociálne náklady budú značné. Ceny energií pôjdu hore, a ak nebudú kompenzované, môže sa značná časť verejnosti obrátiť proti tejto politike. Novotvorený fond Climate Action Social Facility, ktorý je súčasťou balíčka, využije časť výnosov z obchodovania s emisiami a posilňuje už existujúci kontext financovania sociálnych nákladov spravodlivej transformácie na kompenzáciu nákladov pre ľudí, ktorí na dekarbonizácii ekonomiky strácajú. Otázka je, či to bude dosť a či sa takáto fundamentálna zmena dá realizovať bez celkovej environmentálnej daňovej reformy založenej na princípe solidarity.
Na vlne kritiky sociálnych nákladov a dekarbonizácie sa už začína veselo politicky surfovať. Politika je umenie možného, ale to možné musí zostať zmysluplné. Inak sa môžeme ocitnúť v pozícii posádky potápajúcej sa lode, ktorá si dobrovoľne odsúhlasí zastavenie pumpovania vody z podpalubia. Je to drahé a zatiaľ sme na hladine.