Rok sa nezačal najhoršie. Donald Trump nedokázal zvrátiť výsledok volieb (ani na súdoch, ani nebezpečným podnecovaním násilia) a do Bieleho domu nastúpil nový prezident. Atlantisti v Európe začali veriť v návrat euroatlantického partnerstva. Po roku môžu byť sklamaní. Joe Biden je bezpochyby iným prezidentom než jeho predchodca: jeho zahraničná politika je stabilnejšia, predvídateľnejšia, otvorenejšia dialógu a (aspoň v rétorickej rovine) uprednostňuje hodnoty pred transakčnými ziskami.
Zároveň však dáva jasne najavo, že jeho hlavným cieľom sú americké záujmy, ktoré sa v mnohých oblastiach vzďaľujú tým európskym. Ak to považuje za užitočné, je ochotný presadzovať ich unilaterálne, bez konzultácií so spojencami. Najviditeľnejšie to ukázal odchod z Afganistanu.
Bezpečnosť Európy je krehká. Ohrozujú nás ohniská nestability bezprostredne za hranicami, ruské pokusy o znovudobytie sféry vplyvu vo východnej a juhovýchodnej Európe, riziká prinášajú aj rastúce geopolitické ambície Číny. Tento rok potvrdil, že vo svete rastúcej neistoty sa nemôžeme spoliehať na pohodlie v závetrí bezpečnostných garancií Spojených štátov. Európa sa musí vedieť postarať o svoje vitálne bezpečnostné záujmy sama. V mnohých oblastiach pritom môže spolupracovať s Washingtonom, no partnerstvo nemôže byť jednostrannou závislosťou.
Ekonomická závislosť Európy
Podobný problém musíme riešiť v hospodárstve. Pandémia narušila fungovanie globálnej ekonomiky a Európa to výrazne pocítila. Masívne verejné intervencie dokázali (zatiaľ) zabrániť hospodárskej katastrofe, no to je len kúpený čas. Posledný rok opäť ukázal zraniteľnosť európskej ekonomiky.
Sme príliš závislí od vonkajších faktorov mimo našej kontroly. Závislosť od ruských energetických zdrojov z nás robí rukojemníkov politických a ekonomických záujmov Putinovho režimu. Veľmi veľa strategických nerastných surovín dovážame z príliš malého počtu krajín. Prím medzi nimi hrá Čína, ktorá však už nie je zdrojom lacných surovín a zaujímavým trhom pre európske tovary a investície. Je globálnym rivalom, ktorý ekonomickú silu stále častejšie využíva na politické ambície.
Sme príliš závislí od vonkajších faktorov mimo našej kontroly. Závislosť od ruských energetických zdrojov z nás robí rukojemníkov politických a ekonomických záujmov Putinovho režimu. Veľmi veľa strategických nerastných surovín dovážame z príliš malého počtu krajín.
Európska závislosť a zaostávanie sa stále viditeľnejšie prejavuje aj v kľúčových technológiách, najmä digitálnych a biotechnologických. Dlhotrvajúci nedostatok polovodičov ukázal, že dôležité sektory európskeho priemyslu môžu byť ohrozené zastavením dodávok dôležitých komponentov. Reakciou bude skracovanie dodávateľských reťazcov a investície (vrátane verejných) do domácich výrobných kapacít. To však nestačí. Reformu európskej ekonomiky by sme mali využiť na riešenie hlavného faktoru nestability: environmentálnej neudržateľnosti. Bezpečným a udržateľným riešením nedostatku energií či surovín sú investície do obnoviteľných zdrojov, recyklácie či znižovania spotreby. Hľadanie nových ekologickejších spôsobov napĺňania potrieb – napríklad nahrádzanie osobnej automobilovej dopravy verejnou.
Nárast nedôvery
Veľké zmeny budú potrebovať širokú podporu. A tu narážame na tretí problém, ktorý výrazne ukázal končiaci sa rok: stratu dôvery vo vnútri spoločnosti. Pandémia naplno ukázala, že mať poruke riešenie problému nestačí. Od začiatku roka máme v rukách efektívne riešenie pandemického problému. Vysoká zaočkovanosť v Európe by pandémiu úplne nevyriešila – okrem iného aj pre omnoho pomalšie očkovanie v chudobnejších krajinách – no mohla ju dostať do zvládnuteľnej polohy.
Namiesto toho sa boríme s x-tou vlnou pandémie. Zdravotná starostlivosť, napriek heroizmu personálu, je na hranici kolapsu, ľudia zbytočne umierajú. Nie je to tak ale všade. V krajinách s vysokou mierou zaočkovanosti je situácia zvládnutejšia. Tie na opačnom konci sú na tom omnoho horšie. Slovensko prechádza najväčšou vlnou nadmerných úmrtí od konca druhej svetovej vojny. Ľudia odmietajú racionálne riešenie problému – od preventívnych opatrení ako nosenie rúšok, cez očkovanie, po popieranie vážnosti pandémie – z rôznych dôvodov. Za mnohými z nich je však nedôvera: v politikov, verejné inštitúcie či štát ako taký.
V stredovýchodnej Európe je táto nedôvera výsledkom transformácie spojenej s rastom nerovností a stratou istoty, korupciou a oligarchizáciou politiky. Prejavuje sa však aj na západe kontinentu. Hoci je Európa, v globálnom meradle, mimoriadne bohatým a blahobytným regiónom, benefity a bremená, riziká a príležitosti sú rozdelené veľmi nerovnomerne. Ich rozdeľovanie často nie je spravodlivé. Systém, ktorý hodnotu človeka meria ekonomickým úspechom, oberá neúspešných aj o dôstojnosť.
Druhý covidový rok mohol pre Európu dopadnúť omnoho horšie. Ťažké skúšky nás však ešte čakajú. Ak chceme prekonať krízy, ktorým čelíme, potrebujeme efektívne a spravodlivé inštitúcie, talentovaných ľudí a súdržnú spoločnosť. Ničoho z toho nemáme dostatok. Naopak, zaobišli by sme sa bez cynických manipulátorov a egomaniackych spasiteľov. Politika ako prostriedok osobného prospechu či potvrdenie vlastnej výnimočnosti nie je zlučiteľná s vytváraním spravodlivej, dobrej spoločnosti.