Celkové víťazstvo komunistov (na Slovensku vtedy zvíťazila Demokratická strana), bolo dôkazom zlyhania demokracie a demokratov. Frustrovaní ľudia, vyčerpaní dvoma svetovými vojnami, ťažkou ekonomickou situáciou, hospodárskou krízou, no najmä nezrozumiteľnosťou a ťažkopádnosťou predstaviteľov demokratického spektra, navyše oslabených mníchovskou zradou, hľadali „nového spasiteľa“ a našli ho v podobe komunistov. Zatiaľ čo vo voľbách v roku 1935 získali iba 10,32 % hlasov voličov, v roku 1946 boli jasnými víťazmi volieb. V Česku získali 40,17 % a na Slovensku 30,37 % hlasov.
Amaterizmus nevyspelých politikov
Demokracia, ktorú aktuálne žijeme, zažíva Kristove roky. A my cítime, že sa nám treba o ňu znovu báť. Opäť raz za to nemôže nikto iný ako neautentickí demokrati. Najväčšia hrozba demokracie. Nikto jej neublíži viac ako tí, ktorí nepochopili, čo to znamená – byť demokratom. Umelé osobnosti. Prázdne nádoby.
Keď komunisti končili v roku 1989, boli väčšine spoločnosti na smiech. V podobnej situácii sa nachádzajú aj súčasní demokrati. V prieskumoch dôveryhodnosti zaujímajú posledné miesta. Ľudia sa im čoraz hlasnejšie vysmievajú. Sú hrubí a vulgárni. Rovnako ako demokrati, ktorých jazyk a spôsoby zhrubli.
Z politiky robia dlhodobo lascívnu šou. Česká ministerka obrany oblečená v tričku s nápisom „F…k you, Putin“ a čin ministra vnútra, ktorý nechal na budove patriacej ministerstvu vyvesiť transparent s mŕtvym ruským prezidentom vo vaku na mŕtvoly, nie sú prejavom svetovosti. Len úbohou snahou provinčných politikov zviditeľniť sa za každú cenu. Aj za tú najnižšiu.
Zažil som komunizmus. Nevybavujem si, že by komunisti takto komunikovali smerom ku Kennedymu, Johnsonovi, Nixonovi alebo Reaganovi. A že by Američania znázorňovali Chruščova ako mŕtvolu.
Oficiálni politici si držali úroveň aj počas studenej vojny. Adolescentnosť tí českí prejavili naposledy pri komentovaní dopadu rakety na poľské územie. Väčšina „demokratov“ sa predbiehala v silných slovách, napriek tomu, že americký prezident vyzýval na zdržanlivosť, ktorá sa napokon ukázala ako správna.
Demokracia, ktorú aktuálne žijeme, zažíva Kristove roky. A my cítime, že sa nám treba o ňu znovu báť. Opäť raz za to nemôže nikto iný ako neautentickí demokrati. Najväčšia hrozba demokracie. Nikto jej neublíži viac ako tí, ktorí nepochopili, čo to znamená – byť demokratom. Umelé osobnosti. Prázdne nádoby.
Česko hľadá prezidentku
V januári čaká Českú republiku voľba prezidenta. Jednou z kandidátok je aj bývalá rektorka Mendelovej univerzity Danuše Nerudová.
Mnohí Česi si želajú ženu na čele krajiny. Za prípadným neúspechom potenciálnej prezidentky treba vidieť dva faktory. Prvým je šovinizmus českých mužov. Aj keď je Česko jedna z najateistickejších krajín sveta, pohľad na ženu zostáva inšpirovaný dvetisíc rokov starým videním cirkvi. Žena je slúžka a roditeľka detí. Druhý dôvod pre možný neúspech ženy prezidentky treba hľadať v ženách političkách zastávajúcich vrcholové posty v štáte.
Nielen v Českej republike si počínajú demokrati ako slon medzi porcelánom. Dôsledkom ich amaterizmu je tiahnutie ľudí k silnej ruke.
Noví mesiáši
Niet lepšieho dôkazu o pominuteľnosti demokracie ako história. Vedel to už Platón. Demokracia podľa neho „nie je schopná rešpektovať nadradenosť niektorých jedincov a niektorých spôsobov života nad inými. Tak ako iné formy vlády, i demokracia nesie v sebe plán sebazničenia, svoj prerod v tyraniu“.
Mali by sme sa poučiť z chýb demokratov z prvej republiky. Inak nás čaká ich osud. Kristove roky boli pre Ježiša začiatkom cesty na kríž. K smrti.
Denne má k nej bližšie, vďaka „demokratom“, aj demokracia. V priamom prenose ju usilovne vyprázdňujú. Kríž pre ňu postavili oni. Trpezlivo pod ním čakajú „noví“ mesiáši pripravení nahradiť „starú“ – vyčerpanú a unavenú demokraciu. Vyprázdnených demokratov. Z kaviarní a zo sociálnych sietí by sa mali vrátiť späť medzi ľudí. Do reálneho sveta plného frustrovaných nešťastníkov hľadajúcich politického mesiáša. To oni ich stvorili. A nedokážu ich osloviť.
Mali by sme sa všetci vrátiť k rozprávkam. Ako napísal Milan Rúfus, „nevznikli preto, aby deti zaspali, ale aby sa dospelí zobudili“.
V rozprávkach bojoval rytier proti rytierovi. Ten silnejší zvíťazil. Zvykli sme si v demokracii na štandard, že jedného porazia niekoľkí. Rozdiel medzi tým, kto je krivák a kto hrdina, prestáva byť zrejmý. Stále tlieskame „hromadným“ víťazom. Nevidíme azda, že sú schopní všetkého? „Lacné“ víťazstvo, ktoré málo stojí, vráti iba málo.
Masarykovo „demokraciu robia demokrati a lepšiu demokraciu, lepší demokrati“ naberá na dôležitosti. Len tých lepších niet. Voľby z politika demokrata neurobia. Treba ho hľadať pred voľbami. Vychovávať. Kultivovať. Nielen vo vláde. Tiež v opozícii. Tá nám bude vládnuť zajtra.
Ako voliči by sme mali konečne prestať voliť menšie zlo. Začať hľadať väčšie dobro. Nie hromadné, ale to individuálne. Inak zostane z demokracie synonymum škaredého slova. Vypreparovaná čačka, ktorú nebude chcieť nikto ani zadarmo. Z volieb sme za 33 rokov spravili kolektívne znásilňovanie demokracie. Vychádza z nich čoraz viac neduživá a menej príťažlivá. Páchateľmi nie sú tí druhí.