Vlnu štrajkov však zažíva aj susedné Spojené kráľovstvo. Vedú ich železničiari, no v zime štrajkovali aj zdravotné sestry či učitelia.
Tie západné štrajky a protesty majú rôznorodú podobu. Keď som pracoval v Bruseli, moja kancelária bola nad jednou z hlavných tried. Mal som tak výhľad na každý väčší protest v meste.
Raz to bol napríklad pochod hasičov. Polícia tradične zatarasila ulicu. Prúd pochodujúcich hasičov sa zastavil. Miestami to malo takmer karnevalovú náladu, z reproduktorov hrala hlasná hudba. Inokedy však naštvaní hasiči podnikali útoky na policajnú barikádu: hádzali napríklad plné nápojové plechovky. Potýčky väčšinou ukončili antikonfliktné tímy, ale v jeden momente policajtom došla trpezlivosť, tak dovliekli vodné delo a začali striekať.
Lenže bol to protest, pripomínam, hasičov. Takže okamžite prišlo vodné delo aj z druhej strany a hasiči začali kropiť policajtov. Ja som stál pri okne a pozoroval tú surreálnu scénu, ako po sebe obe strany zúrivo „pália“ vodou.
Viac kolektívnej sily, vyššie platy
Podobne ako vo Francúzsku, aj v Belgicku sú štrajky pomerne časté. Niekedy prídete na stanicu a vlaky nejdú. Len zástupcovia odborov rozdávajú letáky vysvetľujúce, prečo sa rozhodli pre bleskový štrajk.
Nie je to vždy príjemné. Celkovo je však štrajk jedným z nástrojov sociálneho pokroku, zvlášť v kombinácii so spoločenskou dohodou známou ako „sociálny štát“. Vďaka tomuto komplexu sa po 2. svetovej vojne na Západe skončila éra majetkovej a celkovo sociálnej polarizácie, ako ju cez mechanizmy kapitalizmu geniálne opísal Karl Marx.
Štrajk je jedným z nástrojov sociálneho pokroku, zvlášť v kombinácii so spoločenskou dohodou známou ako „sociálny štát“. Vďaka tomuto komplexu sa po 2. svetovej vojne na Západe skončila éra majetkovej a celkovo sociálnej polarizácie.
A, naopak, západné spoločnosti vďaka tlaku odborov na mzdy, redistribúcii príjmu a nástrojom sociálneho štátu zažili obdobie širokého, v zásade pre všetkých pozitívneho blahobytu.
Sila odborov bola však na Západe, najmä v Británii, v posledných dekádach silne nalomená. A to imigráciou odborovo neorganizovanej sily vrátane Slovákov. Tiež reorganizáciou podnikov či krachom tradičných priemyselných firiem, ktoré boli aj kolískou odborového hnutia. No odbory ešte stále vedia ukázať zuby.
Slováci sa nevedie postaviť za seba ani za štát
Slováci, naopak, majú jednu z najnižších mier štrajkov v Európe. Nemec nespokojný s príjmom začne rozmýšľať, ako kolektívne vyjednávať o niečom lepšom. Slovák poslušne robí, čo má prikázané. Samozrejme, nadáva, ale tak, aby ho to neohrozilo.
Nemec či Talian dokonca vedia štrajkom podporiť aj kolegov v úplne inej fabrike či odvetví (tzv. solidárny strajk). V Slovenskej republike sa to nikdy nestalo a takmer určite sa to ani nestane.
Je to dané, okrem iného, všeobecnou, historickou letargiou. Tú vidno všade, nielen v hospodárstve. Bežné západné mesto veľkosti Bratislavy za rok zažije rôzne druhy protestov, s rôznymi témami. Slovák celkom seriózne považuje to, že raz za päť rokov ide niekam na námestie, za heroický výkon.
Na bežnej západnej univerzite existujú desiatky aktivít organizovaných samotnými študentmi. Slovenský študent spokojne spí v polorozbitom internáte (našťastie toto sa za posledné desaťročie zlepšilo), kým britskí študenti problémy univerzity ostro rozoberajú v študentských novinách.
Na Slovensku som bol v 90. rokoch jedným zo šéfov papierovo pomerne veľkej mládežníckej politickej organizácie. Okrem menších spoločenských akcií v skutočnosti takmer nič nerobila. Niekedy bol problém nájsť doslova dvoch ľudí na distribúciu materiálov, ktoré si organizácia dala za štátne dotácie vytlačiť, len potom nevedela, čo vlastne s nimi.
Naopak, keď som prišiel na vysokú školu do Nemecka, všetko išlo akosi hladko. Tu sme si organizovali školské divadlo, tu klub priateľov umenia, tam školský literárny časopis.
Prechod na školu do Británie: ešte viac energie a aktivít. Stretnutie nejakého ľavicového diskusného krúžku, výlet do kopcov so študentským turistickým klubom, potom napríklad redakčná rada jedného z viacerých (!) kampusových periodík, športové kluby. Celý rad študentských divadelných predstavení, ale aj politických, straníckych aktivít (mladí konzervatívci, mladí labouristi).
Domáca letargia
Domáca letargia má dosah aj na politiku. Napriek národnému presvedčeniu, aké skvelé sú politické džoby, sa Slováci do politiky takmer nehrnú. Neexistuje žiadna strana, ktorá by neprežívala vnútornú krízu z nedostatku ľudí.
V niečom je aj príjemné žiť v krajine, kde sa na uliciach takmer nič nedeje. Lenže bez angažovanosti nebudú ani lepšie platy, ani naozaj fugujúci štát.
Videli sme to aj od volieb v roku 2020. Akademici sa nevedeli postaviť tomu, že ich šéfom bol plagiátor. Osobnosti verejného života sa pri ceremóniách klaňali predsedovi parlamentu. Teda človeku, ktorý si vymieňal vulgárne sexuálne správy s neplnoletou a na fotkách sa predvádzal so šéfmi bratislavskej mafie.
Chceme naozaj takto prežívať aj naďalej?