Momentálne Martin Klus zodpovednosť za neúspech hádže na svojho niekdajšieho straníckeho šéfa Richarda Sulíka. Nepochybne, list, ktorý adresoval poslancom Európskeho parlamentu, bol zákernosťou a porušením údajnej dohody s Klusom o „neútočení“. Rovnako však musíme uznať, že z toho, čo bolo zverejnené, nevyplýva, že by jeho autor v Klusovom prípade zavádzal. Tento list však svedčí iba o tom, že ešte v roku 2021 Sulíkovi odborné nedostatky, či skôr absolútna absencia skúsenosti v oblasti auditu, vôbec neprekážali.
Práve to je podstata blamáže, ktorá sa udiala v Európskom parlamente. Niektorí poslanci, ktorí sa vypočutia Martina Klusa zúčastnili, spochybnili úlohu Sulíkovho listu. Pokiaľ bol niekto viac než dva roky štátnym tajomníkom rezortu diplomacie, nemôže sa tváriť, že politici v zahraničí sa dajú zmanipulovať jediným listom a nemajú žiadne vedomosti o dianí na Slovensku. To možno platilo na začiatku 90. rokov, keď si toto mohol dovoliť tvrdiť Vladimír Mečiar, ale nie po takmer dvadsiatich rokoch členstva v EÚ.
Nominácia Martina Klusa nebola ani len politickým aktom, iba straníckou trafikou. Politická nominácia je v najlepšom poriadku, pokiaľ daný nominant, napr. na strategicky dôležitej ambasáde, má plniť dôležité politické úlohy súvisiace so zásadnými záujmami štátu. Nikto však nevysvetlil, aké politické úlohy by mohol stranícky nominant (vlastne poriadne ani nevedno za ktorú stranu) plniť v Európskom dvore audítorov, kde sa predpokladá v prvom rade odborná pripravenosť. Preto je omnoho pravdepodobnejšie vysvetlenie, že plánovaný odchod z Bratislavy na danú pozíciu bol iba pokračovaním kultúry „našich ľudí“, ktorú strany súčasnej vládnej koalície pred rokom 2020 vytrvalo a oprávnene kritizovali. Navyše časová koincidencia ohlásenia nominácie s odchodom M. Klusa zo SaS je taká očividná, že by si ju nemohol nevšimnúť iba ten, kto nechcel.
Nemyslím si, že na európskej úrovni neexistujú klientelistické praktiky. Európske inštitúcie čelili viacerým vážnym otrasom, dokonca pre škandály musela odísť celá Európska komisia. Lenže primitivizmus, s akým sa nominácia zjavného neodborníka na jednoznačne odborný post udiala, bola azda bežným štandardom pre Slovensko, no pre europoslancov to bolo priveľa. Klusova nominácia je teda hanbou Slovenska, ktorého vláda sa pokúšala implementovať hulvátsku kultúru „našich ľudí“ na úroveň, kde to neakceptujú. Hanba padá nielen na premiéra Hegera, ale aj na Sulíka. V roku 2021 Klus nebol na funkciu audítora lepšie pripravený ako v súčasnosti.
Klusova nominácia je teda hanbou Slovenska, ktorého vláda sa pokúšala implementovať hulvátsku kultúru „našich ľudí“ na úroveň, kde to neakceptujú. Hanba padá nielen na premiéra Hegera, ale aj na Sulíka. V roku 2021 Klus nebol na funkciu audítora lepšie pripravený ako v súčasnosti.
Napriek tomu, že vládne strany sa definujú ako „proeurópske“, podobný krok riskovali zrejme preto, že ich komunikácia v európskych inštitúciách a reprezentácia v Európskom parlamente sú veľmi slabé. Môžeme dedukovať, že M. Klus mal po odchode od R. Sulíka najbližšie k Igorovi Matovičovi a jeho OĽaNO. Táto strana venovala zahraničnej a európskej politike iba minimálnu pozornosť, azda s výnimkou obrany, a aj to iba vďaka súčasnému ministrovi, ktorý sa s touto stranou zblížil pred poslednými voľbami. Ostatné koaličné strany v súvislosti s Klusovou politickou eskapádou a rozpadom koalície nemali žiadny dôvod takúto kandidatúru podporovať a tobôž nie presviedčať o nej svojich politických partnerov v Bruseli.
Existujú však aj príklady odlišného postupovania. V roku 2009 sa kandidátom na post eurokomisára stal diplomat Maroš Šefčovič. Bol nominantom vlády Roberta Fica. Keď sa stal terčom atakov maďarských europoslancov, ktorí návrh spochybňovali, postavili sa zaňho nielen Ficov Smer-SD, ale aj hlavná opozičná strana SDKÚ-DS. Vzťahy medzi týmito dvoma stranami nikdy neboli priateľské a v tom čase sa osobitne vyhrotili v súvislosti s nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami. V súvislosti s obsahom atakov maďarských europoslancov nešlo z ich strany iba o podporu jeho osoby, ale o obhajobu záujmov Slovenska, s ktorými sa stotožňovali koaličné i podstatná časť opozičných strán. Klusova nominácia sa ukázala ako jeho čisto osobný záujem.
Kauza Martin Klus teda prekračuje rámec jeho osoby. Treba ju interpretovať ako dovedenie kultúry „našich ľudí“ na takú úroveň, že nielen prispieva k vyprázdňovaniu pojmu demokracia, ale stáva sa rizikom aj pre záujmy Slovenska v zahraničí. Aj preto pokračovanie disfunkčnej vlády, v ktorej sa nevie, kto je koalícia a kto opozícia, a kde sa politika stáva iba hrou o osobné záujmy, až do konca septembra, je pre krajinu, akou je Slovensko, priveľkým luxusom.