Na vstup do únie sme neboli dostatočne pripravení. Mnohé inštitúcie a regulácie trhovej ekonomiky, ktoré sme sa zaviazali pripraviť a používať, dodnes nefungujú poriadne. Asi sme na to ako malý nový štát bez skúseností nemali dostatočné kapacity a časom už ani záujem. Podobne nás nenadchli mnohé európske hodnoty a pravidlá vrátane solidarity a kohézie.
Zdá sa, že ani Európa nebola pripravená na nás. Bohovia sa museli zblázniť, keď im stačili papierové sľuby, veľmi pomalá implementácia, ale zato stále natiahnutá ruka. Naši oligarchovia skoro zistili, že peniaze na podporu poľnohospodárstva a kohézne fondy sú vhodným doplnkom finančných tokov z chudobného štátneho rozpočtu. Rastúca domáca kritika sa však netýkala oligarchov, ale, čuduj sa svete, únie.
Niežeby sme ju nemali kritizovať, veď politika lacnej pracovnej sily a nových odbytových trhov sa nám všetkým vracia v podobe odklonu od demokracie. Len by sme si mali urobiť aj domácu úlohu.
Otázka nestojí tak, či sme mali do únie vstúpiť a či nám členstvo prospelo, ale či sme urobili dosť pre to, aby sme svoje členstvo maximálne využili, podobne ako iné nové členské štáty.
Lacný pohľad na náš hospodársky vývoj za minulých dvadsať rokov spočíva v moralizovaní. Od pozícií typu buďme radi, lebo bez členstva v únii by sme nemali ani tú diaľnicu do Košíc – teda jej kúsky – až po Slovákom je bližšia chudoba, zato so zlatým krížikom a s azbukou. Prípadne, sofistikovanejšie – akýkoľvek neúspech je len subjektívnym pocitom neprajného jednotlivca, ktorého neteší, že náš štát ako celok patrí medzi najbohatšie na svete.
Naozaj, za minulých 20 rokov sa náš HDP (očistený o rast cien) takmer zdvojnásobil a predbehlo nás len Poľsko a Rumunsko. Takéto porovnanie však nehovorí nič o východiskovej úrovni, ani kto mal z rastu úžitok. Napríklad v HDP na osobu sme síce zas poskočili z 28 na 59 percent priemeru únie, ale Litva z 24 na 67, Lotyšsko z 23 na 57 a už vtedy bohatšie Estónsko z 31 na 73 percent. Naopak, Maďarsko z 37 len na 54 percent.
Nominál je pri platení účtov najdôležitejší, ale pre bežnú spotrebu je dobré brať zreteľ aj na domáce ceny. Pred dvadsiatimi rokmi sme boli na úrovni 57 percent a teraz sme na 73 percentách priemeru únie. Rumunsko nás predbehlo z 31 percent a Lotyšsko takmer dobehlo z úrovne 45 percent. S odstupom za nami ostalo len Bulharsko. A v tom to je.
Otázka nestojí tak, či sme mali do únie vstúpiť a či nám členstvo prospelo, ale či sme urobili dosť pre to, aby sme svoje členstvo maximálne využili, podobne ako iné nové členské štáty. Menšie aj väčšie ako Slovensko, s vlastnou inštitucionálnou históriu alebo bez nej. Lebo členstvo je o dobiehaní vyspelejších štátov pre úžitok väčšiny obyvateľov. Pritom zaujímavou cestou idú pobaltské štáty, ktoré zvýšili kompenzácie zamestnancov zo 40 na 50 percent HDP – podobne ako z našej skupiny najbohatšie Slovinsko. My sme z podobnej úrovne dosiahli len 42 percent HDP a rast miezd, ktorý presadzujú odbory, sa tu často považuje za nezodpovedný hazard.
Ktovie, či o dvadsať rokov budeme v únii a v Schengene. Dúfam, že áno, ale nie je to samozrejmé. Zvlášť ak výhody nebude cítiť väčšina. V našich končinách totiž dobré veci netrvajú dlho a už vôbec nie večne.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.