Myslím, že ide o všeobecnú skúsenosť. Napríklad taký obyčajný človek je ešte ráno doma, často medzi blízkymi a nanajvýš láskavými ľuďmi, no o pár hodín je už v nejakom zamestnaní uprostred úplných kapitalistických vzťahov, aby tam získal napríklad rodinné prídavky alebo iné podporné prostriedky. A môže sa hnevať, koľko chce. No to, čo pritom hnevá iné, zatiaľ ešte celkom nepopresúvané mimovládne organizácie, je fakt, že k presunom dochádza, aj keď mimovládne organizácie vraj disponujú spravidla iba takými pracovníkmi, ktorí sú síce odborníci, no napriek tomu sú tu a sú tu dokonca zadarmo.
Ich námietky sú preto na Slovensku v podstate nepresvedčivé, lebo takto by dnes mohli popísať aj každého učiteľa. No toho sa v našej spoločnosti ešte nikto v tomto zmysle nezastal. Nechránil ho nikdy pred zverskými názormi takej či onakej akreditačnej komisie, nikto nikdy nespomenul, že to v mnohých prípadoch môže byť azda alebo čisto nejakou náhodou tiež odborník. Alebo čosi také.
Skôr naopak, spoločnosť v akýchsi periodických kŕčoch na nich vypúšťa prúdy kliatob a brutálnych výčitiek. Všetci žiaci u nás sú nenapraviteľne sprostí, teda podobní na ich učiteľov, pričom najväčšou chybou nášho školstva je najčastejšie zdôrazňovaný fakt, že u nás nemôže vyučovať a zatiaľ ani nevyučuje Bill Gates. Ako by aj mohol, keď mu tisíce týchto našich „neschopákov“ zaberajú jeho pracovné miesto, ktoré mu u nás právom patrí?
To sa potom prenáša do priemyslu, do ekonomiky a napokon aj do onoho posuvného vzťahu k „mimovládkam“, ktoré jediné tu pozbierali ešte nejakých odborníkov a potom ich už ony samy nikam presúvať vlastne ani nechceli. Možno tu dochádza k istému druhu prefarbovania a preformátovania práve v politickom prostredí, ktoré sa z času na čas tiež mení. Takých včelárov alebo hasičov sa na to zvyčajne nikto nepýta, pretože pohyb v nich pripadá väčšine spoločnosti úplne nezaujímavý. Aj keď sa starajú o problémové deti, o chorých a tak.
V politike sa však akoby mimovoľne niektoré „mimovládky“ prirodzene menia na takpovediac akési „provládky“ či nezriedka rovno na „vládky“ (!), alebo dokonca aj na mocné „protivládky“. A potom je zaraz oheň na streche.
Vyznať sa v tom istotne nie je jednoduché, no sledovať ich vlastné zdôvodňovanie svojej užitočnosti býva najčastejšie mimoriadne zábavné. Akoby v tomto prípade išlo o tú najťažšiu úlohu, ktorú sú občas nútené zvládnuť, no výsledok má od nejakej nenútenej elegancie vždy dosť ďaleko. Politika zrejme pôsobí ako mor, a to hneď na všetky možné strany.
Veď ako to presne popísal slávny francúzsky komik, herec a humanitárny aktivista Michel Coluche: „S politikou a politikmi je to ako s dierami v syre. Čím viac syra, tým viac dier. Ale na druhej strane: čím viac dier, tým menej syra!“
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.