V časti vládnucej politickej elity a v tzv. občianskych médiách vidíme volanie po obnovení kultúrnej spolupráce s Ruskom, po čo najskoršom návrate k „biznisu ako obyčajne“. Vnímame tiež vyjadrenia, ktoré vinu za rozpútanie konfliktu dávajú Ukrajine a USA, nie imperialistickej a revizionistickej Putinovej politike, ktorý neuznáva svojbytnosť ukrajinského národa a jeho štát pokladá za umelú zlátaninu. Stretávame sa s pohŕdaním Ukrajinou namiesto prirodzenej empatie s brániacim sa štátom. Zaujímavým svedectvom týchto nálad je otázka premiérovi od moderátora jedného nedávneho rozhovoru: Ukrajina bude porazená, Maďarsko sa netají, že ašpiruje na časť jej územia, bude si aj Slovensko uplatňovať územné nároky?
Chýbajúci konsenzus je bezpečnostné riziko
Na rozdiel od situácie v nám najbližšej Českej republike, ako o tom svedčia výskumy verejnej mienky, kde sa Rusko a jeho prezident tešia len výrazne menšinovej podpore (nehovoriac už o Poľsku), na Slovensku panuje zásadný rozkol v postojoch k najväčšiemu vojnovému konfliktu v Európe od roku 1945 a v posudzovaní jeho možných dosahov na bezpečnosť SR aj celej EÚ. Je prítomný nielen medzi voličmi, ale aj v politických elitách. Prevláda geopolitická a bezpečnostná naivita. Je to obrovské bezpečnostné riziko.
V čase najväčšej bezpečnostnej krízy v ére štátnej samostatnosti, keď sa naši spojenci začínajú reálne pripravovať na možné ďalšie útoky Ruskej federácie, nedisponujeme elementárnym zahraničnopolitickým a bezpečnostným konsenzom.
V čase najväčšej bezpečnostnej krízy v ére štátnej samostatnosti, v stále dramatickejšie medzinárodnopolitickej situácii, keď po amerických prezidentských voľbách môže dôjsť k prehodnoteniu doterajších záväzkov USA voči obrane Európy, keď sa naši spojenci začínajú reálne pripravovať na možné ďalšie útoky Ruskej federácie, nedisponujeme elementárnym zahraničnopolitickým a bezpečnostným konsenzom. Podobným konsenzom, aký bol základom našej integrácie do EÚ a NATO. A Ficova štvrtá vláda sa o vytvorenie takéhoto konsenzu ani nepokúša. Naopak, posilňovanie polarizácie v náhľade na rusko-ukrajinský konflikt a jeho riešenie vníma ako nástroj na mobilizáciu svojich voličov.
Okrem toho svojou politikou „ani náboj Ukrajine“, „sankcie proti Rusku sú zbytočné“ a preberaním naratívov ruskej propagandy a ďalšími krokmi oslabuje dôveru u spojencov. Aj tých najbližších. Veď zásadný rozdiel v názoroch na bezpečnostné riziká vyplývajúce z vojny na Ukrajine ochladil naše vzťahy s Českou republikou. Vzniká otázka, kto sa bude ponáhľať prísť nám na pomoc, ak prepukne kríza, ktorú nebudeme schopní sami zvládnuť?
Krokodílie slzy nad zabíjaním Slovanov
Deň po začatí ruskej agresie ju Robert Fico tvrdo odsúdil hlasovaním za vyhlásenie NR SR. Postavil sa za „neochvejnú podporu pre nezávislosť, zvrchovanosť a územnú celistvosť Ukrajiny v rámci jej medzinárodne uznaných hraníc“. O dva roky už ako premiér nepoužil výraz agresia a nepovedal ani slovko solidarity na adresu ťažko skúšaného ukrajinského národa. Namiesto toho obvinil z pokračovania vojny Západ. Podľa neho „základnou poučkou konfliktu“ je, že „Slovania sa zabíjajú a Západ to podporuje“. Keď to vidí, je mu vraj do plaču. Také dojímavé, až človek na chvíľu uverí, že Biden začiatkom roku 2022 zavolal Putinovi a prinútil ho napadnúť Ukrajinu, aby potom mohol ničiť Rusko cez vojenskú a ekonomickú podporu brániaceho sa štátu.
Akoby neboli známe pôvodné plány Putina – „blitzkriegom“ dobyť Ukrajinu, zvrhnúť jej demokraticky zvolenú reprezentáciu, nahradiť ju bábkovou vládou a začleniť ju do sféry ruského vplyvu. Keď sa to nepodarilo a vojna sa predĺžila, R. Fico našiel vinníka v EÚ, ktorá sa neprestala „pozerať na USA“ a „namiesto plánu vojny a nenávisti voči Ruskej federácii“ neposkytla plán mieru. Fico však svoje volanie po mieri za dva roky nenaplnil čo len jednou výzvou ruskému prezidentovi, aby zastavil vojenské akcie a rešpektoval územnú celistvosť Ukrajiny. Pri druhom výročí invázie by to bola dobrá manifestácia suverénnej zahraničnej politiky.
Vnútropolitická pravda o premiérových postojoch je taká, že množstvo jeho voličov, ktorí podporujú Rusko v jeho agresii proti Ukrajine práve v mene idey slovanskej vzájomnosti, ktorú redukujú na bratstvo Slovákov s Rusmi, je kriticky veľké. Ak si ich chce udržať s ich radikálnymi postojmi, tak musí robiť vyjadrenia, ktoré idú objektívne proti našim národnoštátnym záujmom, rozdeľujú spoločnosť a zneisťujú spojencov. Svojou protiukrajinskou rétorikou na jednej strane a proruskou na druhej sa dostal do pasce – nemôže ju opustiť, lebo by ho opustilo jeho radikálne voličstvo a prešlo by k tzv. národným, v skutočnosti proruským radikálnym stranám. Preto robí pokryteckú politiku – doma obhajuje Putina a Rusko, uráža ukrajinský národ, ako to urobil pred stretnutím s ukrajinským premiérom Denysom Šmyhaľomv v Užhorode, robí silné gestá, ale na zasadnutiach Európskej rady a na rokovaní s ukrajinským premiérom podporuje reálnu pomoc Ukrajine. Zatiaľ. Slovensko však zároveň robí zraniteľným ruskými vplyvovými operáciami a nedôveryhodným u spojencov.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.