Popravde, tie sú však namieste, pretože ďalší vývoj týchto strán podstatne spoluurčí vývoj našej politickej scény. Keďže Fico stále pokladá svoju stranu za ľavicovú a aj počas volebnej kampane stále prízvukoval jej blízkosť k sociáldemokratizujúcemu sa Hlasu, je zrejmé, že budúcnosť „ľavice“ spája s osudom týchto dvoch strán. A iste má aj ambíciu zošiť to, čo sa pred časom odchodom Pellegriniho jedenástky roztrhlo.
Národno-konzervatívny Smer
Také jednoduché to však nebude. Nielen preto, že sa všetci čelní predstavitelia Hlasu (Pellegrini, Raši, Tomáš…) zaprisahávali, že rozdiely medzi Hlasom a Smerom sú veľké. Ale aj preto – či sa to Ficovi páči, alebo nie – že práve on zatiahol Smer hlboko do náručia národno-konzervatívnej ideológie aj rétoriky. A urobil to vedome a schválne: jednoducho vedel, že jedine tam je ešte dôveryhodný.
Lenže sociálna demokracia to nie je len o štátnej sociálnej pomoci a dávkach. Je o sociálnej solidarite medzi rôznymi vrstvami, je o emancipácii tak chudobných, pracujúcich, ako aj strednej triedy a nepochybne aj o spravodlivosti pre rôzne menšiny. Voči nim zvolil Smer dokonca úplne nechutný slovník, len aby si získal práve tých neznášanlivých „tradicionalistov“, odsudzujúcich všetko, čo je „iné“ ako oni. Ani len štipka humanizmu; a ani len milimetrík obmedzovania tých najdravších z vykorisťovateľov, tých oligarchov, ktorý sa zasa víťazoslávne zmocňujú štátu…
Fico a smeráci už nemajú ani len ľavicovú rétoriku: je to rétorika prebratá z tých najkonzervatívnejších „západných“ nacionalizmov (až humorné je heslo v programovom vyhlásení vlády „Slovensko na prvom mieste“, heslo prebraté od fašizujúceho Trumpa. Iba mimochodom, keby si to povedali všetky bohaté krajiny EÚ, tak by okamžite stopli solidaritu s nami a investície do našej ekonomiky a sociálnych služieb by za posledné desaťročie klesli o 80% a s nimi aj naša životná úroveň…). To sú dôvody, prečo sociálni demokrati pozastavili členstvo strane Smer v ich európskej rodine. A nie to, že ficovci majú „iný“ či „svoj“ názor. Navyše, vnútri Smeru už nie je ani žiaden aspoň okrajový sociálnodemokratický prúd.
Hlas a sociálna demokracia
V Hlase bola situácia iná: Pelleho jedenástka sa odtrhla preto, že sa nechcela stotožniť práve s týmto obratom Smeru ku konzervatívcom; s laškovaním Fica s kotlebovcami; a nepochybne aj s úmyslom zbaviť sa batohu škandálov či spájať svoj politický osud s vtedy politicky aj ľudsky demoralizovaným Ficom.
Pellegrini nedvojznačne vyjadril vôľu revitalizovať sociálnu demokraciu, a to aj v jej európskom rozmere. Aj podnikol konkrétne kroky: všetky tri snemy Hlasu boli prehlbovaním sociálnodemokratickej cesty; založili Inštitút sociálnej demokracie, organizovali diskusie k ľavicovým politikám, predovšetkým k veľkým projektom ako boj s chudobou, s regionálnymi nerovnosťami, ale aj s projektmi industriálnej obnovy, s novým modelom ekonomického rastu. To všetko dávalo nádej: a ako sociálny demokrat som tomu fandil. Koalícia s národno-konzervatívnym Smerom a neoľudáckou partičkou v SNS bola pre mňa studenou sprchou. Ale to je za nami (zdanlivo).
Čo po prezidentských voľbách?
Robert Fico, ako sa ukazuje, uvažuje inak. Smer pokladá za „ľavicu“ (už zriedkavejšie sa identifikuje ako sociálna demokracia), a tak Hlas je napokon najbližším partnerom. Nepochybne aj personálne. Peter Pellegrini pôjde kandidovať za prezidenta, a tak sú len dva varianty vývoja: Ak vyhrá, ako prezident nebude už Hlas ďalej viesť. A tak sa rozbehne boj o to, kto sa stane jeho nástupcom. Tento boj si Fico nepochybne nedá ujsť. A má veľkú šancu uspieť. Bude totiž podporovať nielen Smeru blízkeho človeka, ale bude chcieť „veľkú transformáciu“: aby sa Hlas a Smer dali dokopy, a to pokojne tak, že predsedom sa stane predstaviteľ Hlasu a Fico si ponechá „len“ post „čestného otca strany“.
Čo urobí Hlas a osobne Pellegrini so sociálnou demokraciou: podržia a rozvinú jej politiku, hodnoty a ideológiu, alebo sa premenia na politickú „zmesku“, ktorá sa vždy posunie tam, kde zacíti voňavejšiu salámu?
Ale je tu aj možnosť, že Pellegrini v prezidentských voľbách neuspeje, a tak vlastne jeho vstup do tejto koalície stratí svoje ratio. Za tejto situácie je tu možnosť, že Fico ponúkne zlúčenie strán, a to pod Pelleho taktovkou, ba dokonca bez nároku na post „čestného otca strany“. Veď ak Pellegrini podrží koalíciu, dá zasa Ficovi šancu dôstojne dokončiť štvrté premiérovanie – čo je historický rekord, s malou pravdepodobnosťou, že ho ešte niekto v histórii Slovenska prekoná. A keďže to, čo Fico za sebou zanechal, je málo viditeľné, je celkom možné, že bude chcieť svoj rekord spečatiť aj nejakými „veľkými“ činmi.
A tak posledná otázka, ktorá ma zaujíma, nie je ani tak osud Roberta Fica, ale to, čo v prípade prvého riešenia urobí Hlas a v prípade druhého osobne Pellegrini so sociálnou demokraciou: či podržia a rozvinú jej politiku, hodnoty a ideológiu, alebo sa premenia na politickú „zmesku“, ktorá sa vždy posunie tam, kde zacíti voňavejšiu salámu…