Predstavovali aj štart praktickej politickej spolupráce. Slúžili ako signál pre občanov oboch republík, že ich reprezentácie majú záujem o rozvíjanie a kultivovanie priateľských vzťahov medzi českým a slovenským národom a o udržanie nadštandardného charakteru týchto vzťahov.
Napätia okolo návštevy
Prípravu a priebeh prvej cesty premiéra Roberta Fica do Prahy však sprevádzalo bezprecedentné diplomatické a politické napätie. Prejavilo sa v únikoch informácií aj v dramatických titulkoch médií na Slovensku i v Česku, ktoré o návšteve reportovali a prinášali analýzy. Nehovoriac o kuloárnych informáciách, že zorganizovanie návštevy v plnohodnotnom formáte bolo ohrozené. Návšteva tak nevyznela ako stretnutie starých priateľov, ale ako rokovania pragmaticky uvažujúcich susedov, ktorí si uvedomili, že ich občania by im neodpustili, ak by vzťahy so štátom a národom za riekou Moravou pokazili. V žiadnom prípade nebola prezentáciou nadštandardnosti slovensko-českých a česko-slovenských vzťahov. Bola ukážkou, že sa ľahko môžu zosunúť do polohy viac alebo menej konfliktných štandardných susedských vzťahov.
Keďže najviac rozruchu bolo okolo prijatia slovenského premiéra u českého prezidenta, stojí za to pripomenúť nešťastné vyjadrenia oboch k výsledkom demokratických volieb. Robert Fico po tých českých prezidentských vo februári o Petrovi Pavlovi povedal: „Teraz už nikto nemôže pochybovať o tom, kto za ním je. Kto ho tlačil dopredu, ako ho vymysleli. Teraz presne vieme, akú zahraničnú politiku bude tlačiť český prezident. A tú rovnakú, samozrejme, tlačí tiež naša pani prezidentka.“
Tento komentár k suverénnemu právu českej hlavy štátu formulovať zahraničnú politiku svojej krajiny si Petr Pavel iste dobre zapamätal. A potom pred slovenskými parlamentnými voľbami na otázku novinárky o vnímaní Roberta Fica povedal: „Vyjadril celý rad názorov, ktoré zodpovedajú skôr ruskej propagande než nášmu videniu sveta. To by iste v prípade jeho zvolenia a získania dôvery do určitej miery narušilo i vzťahy medzi nami, pretože by sme sa na zásadné veci dívali inak.“ Predseda Smeru českému prezidentovi tvrdo odkázal: „Neprijateľne zasahujete do priebehu slovenskej volebnej kampane a ja to musím rázne odmietnuť.“
Ochladzovanie česko-slovenských vzťahov nesúvisí iba so správaním sa vládnucich politických elít. Svoju rolu zohráva aj to, že s postupujúcim časom od rozdelenia spoločného štátu sa ekonomické, hodnotové a kultúrne smerovanie slovenskej a českej spoločnosti stále viac odlišuje.
Nejde však iba o zrážku suverénnych práv týchto dvoch demokraticky zvolených politikov formulovať a presadzovať istý typ zahraničnej politiky. Ide o diametrálne rozdielne názory vládnucich politických reprezentácií na dôležité otázky medzinárodných vzťahov, osobitne na pomoc Ukrajine, ktorá čelí vojenskej agresii Ruskej federácie. Česká vládnuca politika vidí v neochote SR pomôcť Ukrajine, aby neprehrala vojnu s Ruskom, aby nedošlo k posunutiu ruských hraníc na západ, ohrozenie svojich bezpečnostných záujmov. Podobne bude nedostatok solidarity Slovenska s bojujúcou Ukrajinou, taký podobný postoju Orbánovej vlády, vnímať aj Tuskova vláda v Poľsku. A to sa môže stať prekážkou nielen rozvoja bilaterálnych vzťahov, ale aj revitalizácie spolupráce vo V4, na ktorej Robertovi Ficovi tak veľmi záleží.
Suverénne predstavy o svojich zahraničnopolitických a bezpečnostných záujmoch má totiž nielen slovenská vláda, ale aj vlády susedných štátov. Tieto predstavy na seba jednoducho tvrdo narážajú. Ak sa nehľadá prienik medzi nimi a politický konsenzus, majú potenciál zhoršovať vzťahy.
Ako zabrzdiť odcudzovanie
Ochladzovanie česko-slovenských vzťahov však nesúvisí iba so správaním sa vládnucich politických elít. Svoju rolu zohráva aj to, že s postupujúcim časom od rozdelenia spoločného štátu sa ekonomické, hodnotové a kultúrne smerovanie slovenskej a českej spoločnosti stále viac odlišuje. Stačí spomenúť diametrálne odlišné vnímanie Ruska českou a slovenskou populáciou, alebo oveľa väčší sklon Slovákov podliehať konšpiráciám, čo ukazujú seriózne sociologické merania. Prehlbuje sa aj jazykové odcudzenie medzi generáciami, ktoré už nevyrastali v bilingválnej Česko-slovenskej federatívnej republike.
Odvolávanie sa na minulosť už nestačí. Ľudí, ktorí žili v spoločnom štáte a pociťujú nostalgiu po zážitkoch v ňom, každý rok ubúda. Nové generácie, ktoré sa socializovali už v samostatných štátoch, nenadobúdajú pozitívny vzťah k susedovi automaticky. Je úlohou zodpovednej politiky slovensko-české a česko-slovenské vzťahy invenčne rozvíjať a kultivovať. A tiež stimulovať politický aj občiansky dialóg na všetkých úrovniach.
Preto za hlavný výsledok návštevy Roberta Fica v Česku pokladám záväzok premiérov, že sa bude pokračovať v praxi pravidelných spoločných zasadnutí českej a slovenskej vlády. Je to nielen symbolické potvrdenie záujmu udržiavať dobré vzťahy medzi našimi republikami a národmi. Je to predovšetkým osvedčený nástroj, ako dávať týmto vzťahom obsah. A to definovaním spoločných záujmov v EÚ a NATO a praktickým riešením otázok, ktoré zaujímajú občanov oboch spriatelených štátov.