Teraz to nie je Republikánska strana, ktorej voľba šokujúco padla na Donalda Trumpa, ale je to väčšia a údajne aj zodpovednejšia Demokratická strana. Táto ľavicová strana má približne 45 miliónov členov a pravidelne dostáva 60 až vyše 80 miliónov hlasov, no aj tak nie je schopná nájsť si lepšieho kandidáta na prezidenta než Joea Bidena.
Osobne si síce nemyslím, že kandidátov na prezidenta by sme mali posudzovať podľa ich veku, a som presvedčený, že ich programy a plány sú dôležitejšie ako ich charakter, ale kto chce v určitom politickom systéme niečo dosiahnuť, musí zohľadniť potreby systému. A v americkom systéme musí budúci prezident presvedčiť voličov, že je buď dôstojný, šikovný a schopný, alebo aspoň veľmi až „desivo“ zvláštny (iný). Biden určite nie je „čudný“ či nezvyčajný, ale pre väčšinu voličov nepôsobí ani dosť vitálne.
Nudný patrón či hrdina?
Dôvod, prečo je v hre iba Biden, nie je ten, že by chýbali iní schopní politici. A na mysli nemám iba nové hviezdy strany Stacey Abramsovú a Petea Buttigiega. Tí zjavne ešte vyčkávajú, až príde správna chvíľa. Sú tu aj niektorí iní potenciálni kandidáti: napríklad senátor z New Jersey Cory Booker, michiganská guvernérka Gretchen Whitmerová, kalifornský guvernér Gavin Newsom či viceprezidentka Kamala Harrisová. Všetci sú dostatočne umiernení, aby vyhovovali vkusu establišmentu. Napriek tomu sú ako-tak obľúbení. Očividne by aj radi kandidovali, keby im v tom nebránila stranícka lojalita. A lojalita teraz káže, aby sa všetci tvárili, že chcú Bidena. Prečo?
Problém Joea Bidena nie je, bohužiaľ, problémom ojedinelým. Je prejavom zásadného rozporu amerického politického systému. Na jednej strane voličská túžba po výrazných osobnostiach s veľkými víziami, na strane druhej sa prirodzene vytvárajú politické mocenské garnitúry želajúce si bezvýrazné osobnosti, ktoré zachovajú status quo. Voliči požadujú od nekonečných kampaní a okázalých volieb hrdinov, ktorí im sľúbia nový život. No tieto kampane spravujú ľudia, ktorí chcú zachovať stabilitu a vidia v každej zmene veľké riziko.
Voliči požadujú od nekonečných kampaní a okázalých volieb hrdinov, ktorí im sľúbia nový život. No kampane spravujú ľudia, ktorí chcú zachovať stabilitu a vidia v každej zmene riziko.
Ani Republikánska strana, ani Demokratická strana nie sú z politologického hľadiska stranami centristickými, ako ich poznáme v strednej Európe. Teda strany, ktoré idú do volieb s prísľubom, že nič veľkého nezmenia, že budú len lepšie spravovať verejné veci, zefektívnia štátnu mašinériu či urobia „potrebné“ (a tým pádom nediskutabilné) reformy. Republikáni oddávna robia kampane, ktoré by sa v Európe považovali za krajne pravicové. Trump túto tendenciu len uchopil dôsledne a nakoniec dokázal marginalizovať a zosadiť konzervatívny establišment, ktorý tradične robí protiváhu radikálom.
A úspešní Demokrati pôsobia ľavicovo progresivisticky, sľubujú všeobecne prístupné zdravotníctvo, lepšie verejné školy, masívne investície do dopravnej infraštruktúry atď. A to paradoxne aj vtedy, keď ich stranícky establišment nemieni takúto agendu vôbec realizovať. Kandidát musí zároveň presvedčiť verejnosť, že je radikál, a mocenské štruktúry, že je v srdci nudný a neškodný (že je takzvaný „pragmatik“). Pretože politické garnitúry sa podľa všetkého viac boja splnenia vlastného programu než volebnej porážky, ktorá hrozí, keď kandidáti typu Ala Gorea či Hillary Clintonovej neuprednostňujú príliš presvedčivo progresívne programy, ku ktorým sa údajne hlásia.
Strach zo zmeny
Mocenská garnitúra (establišment) si z výrazných vízií najradšej robí veľkú zábavu. A keď sa stáva príliš bujarou a nebezpečnou, snaží sa urobiť nevšednú záležitosť (divadlo) aj z bezvýraznosti. Biden v kampani v roku 2020 mal byť po chaose Trumpovho vládnutia a covidovej pandémie práve takým „divadlom“ bezvýraznosti. Bezvýraznosť však časom stráca na pôvabe, a to lídri strany dobre vedia. Lenže Bidena stále nedokážu nahradiť nikým voliteľnejším. Politikom, ktorý by voličom prezentoval presvedčivejšiu víziu budúcnosti.
V USA hovorí stará politická múdrosť, že úradujúci prezident má vo voľbách veľké výhody. Hoci to už nemusí platiť, establišment radšej neriskuje stávku na nového a menej známeho kandidáta. Staré politické zvyklosti prikazujú, že sa sluší podporiť úradujúceho prezidenta. Žiadny lojálny demokrat nechce byť vnímaný ako ten, kto porušil staré zvyklosti. No starý politický systém už voličov nudí a frustruje. Zatiaľ čo Republikánsku stranu už ovládol rebel Trump, v Demokratickej strane ešte panuje establišment, ktorý sa považuje za poslednú baštu stability a poriadku.
Zdá sa, že mocenská garnitúra v ľavicovej strane sa dostala do pasce: má kandidáta, ktorý sa im pred štyrmi rokmi hodil, a nedokážu ho naďalej nepodporovať, lebo by to bol signál, že poruší zvyklosti a stabilitu systému. A ten je pre nich dôležitejší, ako čokoľvek iné. To však môže znamenať víťazstvo protikandidáta, ktorý vyhlasuje, že chce celý systém zvrhnúť. Uvidíme, či sa stranícky establišment viac bojí zmeny systému (a rizika výraznejšieho kandidáta), alebo úplného zániku systému, keď ich neškodný a nudný kandidát, možno prehrá.