Ba čo viac, rezort už dlhšie neviedol človek s vyhraneným literárnym štýlom, aký nová ministerka prejavuje vo svojej verejnej korešpondencii, a zreteľným umelecko-kritickým názorom, ktorý zasa vyjadrila v súvislosti s obrazmi vystavenými v Slovenskom rozhlase. Už na základe tejto nominácie je teda zrejmé, že Slovenská národná strana nie je voči kultúre ľahostajná. Keďže sú však zdroje obmedzené, v najbližších štyroch rokoch sa nimi nebude plytvať na kultúru ako takú – beztak zbastardenú najrôznejšími cudzorodými vplyvmi -, ale politickej priazni sa konečne poteší čistokrvná slovenská kultúra.
Niežeby malo byť hanbou hovoriť o kultúre s prívlastkom, trebárs aj národným. Záleží však na tom ako. Ako o nej písať a hovoriť, ako ju chápať a premýšľať, ako ju uskutočňovať a rozvíjať. Aj pred sto rokmi bola národná kultúra medzi Slovákmi dôležitou témou; po vzniku samostatného Československa sa síce materiálne mohla rozvíjať slobodnejšie, súčasne však čelila novej výzve definovania svojej identity – nielen vo vzťahu k čechoslovakizmu, ale aj novej, povojnovej Európe.
Konzervatívne orientovaní nacionalisti trvali na ostrej a nepriepustnej (najmä západnej) hranici, liberálne orientovaní čechoslovakisti sa, naopak, usilovali o integráciu slovenských umeleckých tradícií a inovácií do novej, nie etnicky, ale občiansky osnovanej kultúry. Kým prví sa mohli opierať o vplyvnú cirkevnú podporu, druhí nachádzali zázemie v oficiálnej politike republiky a štátnych inštitúciách.
Tým sa však dobové kultúrne pole nevyčerpávalo: originálnym hlasom doň totiž vstupovali aj ľavicovo orientovaní davisti, ktorí proti absolutizácii aj bagatelizácii slovenského princípu presadzovali sebaisté, no nevelikášske národné vedomie, ktoré sa podľa zásady „rovný s rovným“ môže rozvíjať a tvorivo stretávať s inými kultúrami na základni medzinárodnej spolupráce.
„Nie sme veľký národ, nie sme však hádam ani národík; sme národ; to sme už dokázali, budeme to však musieť dokazovať ustavične. Budeme donucovaní dokazovať, že nie sme ani Slováčiskovia, t. j. rozdrapenci, ani Slováčikovia, t. j. prikrčenci, že sme – Slováci. A to sa nám podarí iba vtedy, ak upustíme od vyhlásení typu ‚my sme Slováci‘ (‚my sme čo sme‘), veď tým, čím sa človek narodil, nie je ešte osobitne veľká zásluha; nejaká áno, osobitne veľká nie,“ napísal o niekoľko desaťročí neskôr Alexander Matuška.
A že to stále platí, dokazuje aj súčasná národná diskusia o haluškách (aké príznačné): pre Slováčiskov jedlo slovensky rýdze, div nie sama postať krajiny na tanieri; pre Slováčikov pokrm vlastne úplne cudzí, čohože vlastného v ňom máme, však ešte aj tie ovce boli pradávno zdomácnené na území Iránu… Kým prvým mimo koliby a bez črpáka mlieka ani nechutí, druhí si apetít navodzujú šľahnutím sa bičom, aká úbohá je naša gastronómia, vlastne kultúra a „národná mentalita“ vôbec.
Rozdrapenec ani prikrčenec nepochopí, že v jedle aj pri umení môže pokojne platiť, že suroviny či námety môžu mať pôvod bárs aj na opačnom konci sveta, a jednako z nich možno vytvoriť čosi originálne, unikátne spôsobom ich spracovania. Práve tak je možné, aby slovenská kultúra bola aj svetová (podnetmi, ktoré prijíma), univerzálna (svojím zmyslom) a medzinárodná (svojou ambíciou a pôsobením), aj lokálna (podmienkami svojho vzniku), osobitá (svojou historickou skúsenosťou) a národná (svojou sociálnou funkciou).
Rozdrapenec ani prikrčenec nepochopí, že v jedle aj pri umení môže pokojne platiť, že suroviny či námety môžu mať pôvod bárs aj na opačnom konci sveta, a jednako z nich možno vytvoriť čosi originálne, unikátne spôsobom ich spracovania.
Ministerka Šimkovičová sľubuje podporu národnej a ľudovej kultúry, oboje je jej však blízke zrejme len v etnickom, nie politickom význame slova. Národná a ľudová kultúra totiž neznamená len kultúru s čičmianskym ornamentom, ale predovšetkým kultúru, ktorú národ a ľud tvorí, ktorou žije, ktorú praktizuje. Je to kultúra bez centra, v neustálom vývoji, vznikajúca zdola naprieč krajinou a spoločnosťou. Ohlásené legislatívne zmeny s cieľom uzurpovať si nad kultúrou osobný dohľad, fixovať jej ideál a sústreďovať jej kontrolu idú proti zmyslu národnosti a ľudovosti. Ak je kultúra administratívne „očistená“ od napätí vo svojom vnútri, ale aj vo vzťahu k iným kultúram, meravie. Navonok jej stále môže byť prejavovaná úcta, čoraz menej však zodpovedá reálnym spoločenským potrebám a ideologicky zakonzervovaná sa odcudzuje vždy živej súčasnosti, preto aj národu a ľudu, z ktorého pôvodne vzišla. Až takto sa nám teda plne odhaľuje vážnosť kultúrnej koncepcie ministerky Šimkovičovej: ak nie je starobylosť slovenskej kultúry jej východiskom, môže byť jej cieľom; ak sme ju takú nezdedili, môžeme ju takou urobiť. Ešte si predsa historicky neveríme natoľko, aby nám stačilo archeologické lokality len tak naverímboha objavovať; my si ich budeme aj programovo zakladať.<pe>
Rozdrapenec ani prikrčenec nepochopí, že v jedle aj pri umení môže pokojne platiť, že suroviny či námety môžu mať pôvod bárs aj na opačnom konci sveta, a jednako z nich možno vytvoriť čosi originálne, unikátne spôsobom ich spracovania.