Lebo výsledná cena nebýva výmyslom zloprajného obchodníka, ale výsledkom pôsobenia mnohých faktorov, ktoré treba poznať. Rozkazovať síce môžeme vetru, dažďu aj cenám, ale kým prírode je to jedno, neodborné zásahy do cien môžu negatívne ovplyvniť sortiment, množstvo a kvalitu potravín na pultoch. Zvýšiť podiel šedej ekonomiky a neskôr aj závislosť od dovozu.
Slovensko má bohatú históriu poľnohospodárstva aj potravinárstva. Má lacnú a vzdelanú pracovnú silu, vhodné klimatické podmienky, súkromnú aj štátnu pôdu, univerzitu a stredné školy (aj keď tých je už pomenej). Má domáci dopyt a možnosť vývozov. Navyše od vstupu do Európskej únie má ročne stámilióny eur dotácií zo Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Slovensko má všetky predpoklady, aby produkovalo a vyvážalo kvalitné potraviny.
Údaje Eurostatu a Štatistického úradu SR však indikujú určitú zvrátenosť: v únii sa poľnohospodárstvu venuje päť percent pracujúcich, v Poľsku desať percent, v Rakúsku štyri percentá a u nás len tri percentá. V potravinárskom priemysle sú v Poľsku tri percentá pracujúcich a v únii, Rakúsku aj u nás dve percentá.
Budeme mať lacnejšie potraviny? Nebudeme, ak si ich sami nedopestujeme. Nie sme takí géniovia v iných odvetviach, aby nás dovezené potraviny vyšli lacnejšie ako domáce. Prečo si ich teda sami nevyrobíme? Lebo poľnohospodárska loby je prisilná.
Pritom priemerný čistý zárobok v Rakúsku bol 2 600 eur, v únii 1 900 eur a v Poľsku a u nás necelých 800 eur. Naše vývozy potravín a živých zvierat tvorili len štvrtinu našich dovozov. (Desaťročné priemery z národných účtov, resp. čistého príjmu slobodných s priemerným zárobkom a z údajov o zahraničnom obchode podľa tried SITC).
Za to, že väčšinu potravín dovážame, platíme vysokú cenu: 21 percent našich výdavkov ide na potraviny. Európsky priemer je 16 percent, v Rakúsku je to 12 percent a v Poľsku 19 percent (desaťročné priemery, Eurostat). Dokonca míňame na potraviny o sedem percentuálnych bodov viac ako pred desiatimi rokmi, kým priemer únie, Rakúska a Poľska je len o jeden bod.
Na nepriaznivú situáciu v poľnohospodárstve a potravinárstve sme upozorňovali už v roku 2016 v rámci prípravy rozvojových plánov zaostávajúcich regiónov. Tie najviac doplácajú na nezáujem o poľnohospodársku politiku na Slovensku – nielen vysokými cenami potravín, ale aj nízkou zamestnanosťou a vysťahovalectvom. Odpoveďou bolo – nedá sa.
Budeme mať lacnejšie potraviny? Nebudeme, ak si ich sami nedopestujeme. Nie sme takí géniovia v iných odvetviach, aby nás dovezené potraviny vyšli lacnejšie ako domáce. Prečo si ich teda sami nevyrobíme? Lebo poľnohospodárska loby je prisilná.
Je to paradox – čím viac sústreďujeme európske fondy do vreciek úzkej skupinky ľudí, tým je táto skupina politicky vplyvnejšia a tým viac financií venuje na svoju reklamu a lobovanie. Nečudo, že v poľnohospodárstve máme podľa Inštitútu pôdohospodárskej politiky na európske pomery príliš veľa mladých manažérov, ale príliš málo mladých farmárov.
Vo svetle schémy vysoké európske dotácie mínus nízke nájomné za štátnu poľnohospodársku pôdu rovná sa bezprácny zisk, dáva vysoká cena našich potravín perfektný zmysel. Pôda sa totiž využíva ako nástroj na získanie eurofondov, a nie ako vzácny výrobný prostriedok. A jadro potrebnej zmeny je práve v zabezpečení prístupu k pôde pre tých, ktorí chcú produkovať.
Naháňanie obchodníkov nemusí byť úplne na škodu, ale skutočnú zmenu neprinesie. Na tú je treba zvýšiť záujem o toto odvetvie, urobiť z neho jednu z priorít našej „smart“ priemyselnej politiky a obmedziť príjmy agrobarónov. To si vyžaduje politický um aj odvahu.