Treba priamo povedať, že v našom školstve sa robili rôzne „hókusy-pókusy“, keď každý minister, ktorý nastúpil do úradu, si chcel „postaviť pomník“, a tak sa jedna reforma ešte ani poriadne nezačala a už ju striedala druhá. Obsah vzdelania sa tvoril „bez ladu a skladu“, niekedy doslova z včera do rána – a dnes sa chytáme za hlavu, keď nám napr. na vysokých školách chýbajú študenti prírodovedných odborov. Aká bola a je teda venovaná pozornosť obsahu vzdelávania?
To isté môžeme vzťahovať aj na stredné školstvo a prípravu na povolanie. Tá sa zreorganizovala tak, že sme po pár rokoch museli „objavovať“ to, čo bolo predtým v strednom školstve výborné, a tak sme „objavili“ duálne vzdelávanie! Vďaka nesystémovej reorganizácii nám dnes pomaly vymierajú niektoré remeslá.
Všetko je na internete
Ak hovoríme o výsledkoch vzdelávania mládeže ako o tragédii, treba povedať aj to, čo učitelia neradi počujú, že v školách by sme mali učiť oveľa modernejšie. Viaceré výskumy ukázali, napokon výsledky PISA to aj potvrdili, že v našich školách prevláda tzv. tradičné vyučovanie. Je v ňom málo tvorivosti, málo emocionality, málo kooperácie žiakov atď. Pred pár rokmi sme sa priam nadchýnali využívaním rôznych nových technológií a žiakov sme viedli k učeniu „všetko je na webe“.
Veľa odborníkov z vysokých škôl by malo čo povedať k zlepšovaniu edukácie, lenže chýba im motivácia. Dostali sme sa totiž do takého štádia, že pri posudzovaní majú hodnotu články publikované v zahraničí, v indexovaných časopisoch a pod. Povedané inak, je tu nepriama úmera: nárast počtu odborníkov, ale klesajúca úroveň vzdelávania.
Asi nebudem ďaleko od pravdy, že teraz žneme výsledky. Známy kanadský pedagóg Michael Fullan však nie náhodou zdôrazňuje, že práve preto, keď tam je všetko, treba žiakov učiť hľadať, porovnávať, dotvárať, atď. Poznajúc naše vzdelávanie sa mi javí, že sme ostali len pri tom, že všetko je na webe a nedocenili sme súvislosti.
Pritom za ostatných pár rokov sa vystriedali rôzne formy ďalšieho vzdelávania učiteľov. Učitelia sa zúčastňovali školení, preškoľovaní, zbierali kredity, lenže hodnotenie edukácie ukazuje, že výsledky sa nedostavujú, nie sú adekvátne zámerom. A tak sa vnucujú ďalšie otázky: bolo vzdelávanie efektívne, je oň zo strany učiteľov odborný záujem, je zamerané na skutočne novšie edukačné požiadavky a pod.?
Pripravenosť mladých učiteľov
V ostatnom období sa často spomína pripravenosť začínajúcich učiteľov na prácu v školách, pričom sa väčšina týchto úvah končí tým, že nie sú celkom dobre pripravení, že im chýba to alebo ono. S takýmito niekedy veľmi zjednodušenými pohľadmi nemožno súhlasiť. Samozrejme, vždy je priestor, aby sme to alebo ono zlepšili.
Ak sa však zamýšľam nad kritikou pripravenosti absolventov učiteľstva, zišlo mi na um nasledovné: vysoké školy pripravujúce učiteľov v uplynulých rokoch prechádzali dôslednými akreditáciami, fakulty museli splniť celý rad úloh, inovovať obsahové a vzdelávacie procesy atď. Ak teda dnes hovoríme, že do škôl prichádzajú slabo pripravení mladí učitelia, pýtam sa: ako prispeli ku kvalite tie predchádzajúce akreditácie s množstvom spisov, ktoré do Akreditačnej komisie vysoké školy vozili v kufroch áut?
Zo skúseností viem, že školy v snahe uspieť pri akreditácii „inovovali predmety“, „zavádzali nové predmety“, „prehadzovali kredity medzi predmetmi“ atď. Veľa pedagógov si myslí, že akreditácie nejako výraznejšie neprispeli ku kvalite vzdelávania. V súvislosti s uvedeným sa zamýšľam nad tým, či a ako v súčasnosti prebiehajúce akreditačné či hodnotiace procesy prispejú ku skvalitneniu vzdelávania. Mnohé vyjadrenia vysokoškolských učiteľov – podčiarkujem učiteľských fakúlt – ju hodnotia tak, že takú byrokraciu ešte nezažili. Samozrejme, neprináleží mi hodnotiť, a tak len vyjadrím želanie – kiež by prispela k tomu, aby sme o pár rokov nemuseli konštatovať to, čo konštatujeme v súčasnosti.
Stop experimentom
Nad čím sa ešte zamýšľam? Za ostatných pár rokov bolo vymenovaných niekoľko stoviek profesorov a na vysokých školách stovky docentov. Určite niekoľko desiatok (možno aj stoviek) je z oblasti edukácie a odborných didaktík. A tak sa pýtam: prečo sa mnohí z nich neprejavia a rázne nepovedia, že v školstve netreba s každou zmenou ministra experimentovať so vzdelávaním, že obsah vzdelania musia vytvoriť poprední odborníci, že aj vo vzdelávaní je potrebné riadiť sa zdravým rozumom a nie len sústavne experimentovať a pod. Túto myšlienku píšem preto, lebo už som zachytil zámer smerujúci k zlepšeniu. Spočíva v tom, že treba vytvoriť komisie, treba analyzovať, treba zhodnotiť, treba… Teda, opäť tradične, komisie, podkomisie…
Na záver ešte jedna myšlienka. Veľa odborníkov z vysokých škôl by malo čo povedať a aj napísať pre učiteľov aj rad štúdií k zlepšovaniu edukácie, lenže chýba im motivácia. Dostali sme sa totiž do takého štádia, že pri posudzovaní majú hodnotu nie články a štúdie v domácich časopisoch pre učiteľov, ale tie, ktoré sú publikované v zahraničí, v indexovaných časopisoch a pod. Povedané inak, je tu nepriama úmera: nárast počtu odborníkov, ale klesajúca úroveň vzdelávania. To sú však námety, ktoré by mali zaujímať ministerstvo a v neposlednom rade aj akreditačnú agentúru.