Nie, neboli to prezidentské voľby. Rozhodovalo sa v nich o zložení 250-členného parlamentu – Národnej skupštiny, parlamentu autonómnej oblasti Vojvodina a o zložení miestnych zastupiteľstiev v 65 mestách vrátane Belehradu a občinách (okresoch), zo 174 jednotiek miestnej samosprávy v Srbsku. Teda nešlo o prezidentské kreslo. Vučić však hneď na prvom predvolebnom zhromaždení priamo upozornil, že na týchto voľbách sa nebude hlasovať iba o predložených kandidačných listinách, lebo odovzdané hlasy budú – ako skromne poznamenal – aj o Vučićovi. Zaňho alebo proti nemu.
Od mája t. r. už formálne nie je predsedom Srbskej pokrokovej strany, ale kandidačná listina, s ktorou išla strana do týchto volieb, sa oficiálne nazývala Aleksandar Vučić – Srbsko sa nesmie zastaviť a získala teraz nadpolovičný počet mandátov v parlamente. Potvrdil tak, že ovláda existujúci politický systém štátu.
Ešteže si to všimol aj ctihodný biskup slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. v Srbsku a v týždni pred voľbami v Novom Sade dekoroval Vučića dosiaľ nejestvujúcim cirkevným radom. Prvýkrát v dejinách vyše 270 rokov existujúcej slovenskej komunity na Dolnej zemi poctil takto cirkevný hodnostár vysokého politického a straníckeho predstaviteľa. Mnohí statoční slovenskí veriaci boli prekvapení i rozhorčení.
Ale nechajme túto bizarnú epizódu, veď podobných aktuálnych predvolebných vyznaní obdivu sa dostalo prezidentovi Vučićovi veľa, hoci nie každý jeho priaznivec mal poruke vyznamenanie. Za to Vučić takpovediac neschádzal z obrazoviek. Práve túto dominanciu prezidenta najmä v mediálnej sfére mu vyčítali pozorovatelia z európskej Kancelárie pre demokratické inštitúcie a ľudské práva (ODIHR) ako jeden z nedostatkov volebného procesu. Vstúpil do kampane a tak "priniesol výhodu jednej z kandidačných listín“.
Pozorovatelia z rešpektovaných a osvedčených medzinárodných organizácii upozornili, že srbské orgány poverené pri takýchto volebných príležitostiach kontrolou médií boli tentoraz neefektívne. Medzinárodní pozorovatelia boli znepokojení aj vzťahom k novinárom a príslušníkom mimovládnych organizácií, ktorí sa stali objektom útokov politikov a provládnych médií.
Kľúčový problém spochybňujúci celý priebeh volieb najmä v Belehrade vznikol "dovozom“ voličov v deň volieb do hlavného mesta. Autobusy priviezli okolo 40-tisíc voličov predovšetkým z Republiky srbskej, jednej z dvoch entít Bosny a Hercegoviny, do priestorov veľkej športovej haly Aréna. Tam boli podľa všetkého pre nich pripravené identifikačné preukazy s belehradskými adresami. Nechýbali ani improvizované volebné miestnosti. Prezident Vučić to včera síce poprel ako klamstvo a intrigu opozície, ale nikto hodnoverne nevyvrátili tento "voličský transfer“. Členov Republikovej volebnej komisie, ktorí sa pokúšali v deň volieb preveriť celú záležitosť, jednoducho nevpustili neidentifikovaní strážcovia do Arény.
Nič sa nezmení na tom, že Vučić sa pohybuje na proruskom i proeurópskom priestore, ale veľmi málo urobil pre to, aby Srbsko skutočne pripravil na vstup do Európskej únie.
Marinika Tepićová a Miroslav Aleksić, volební lídri opozičného bloku Srbsko proti násiliu, ktorý sa umiestnil vo voľbách v rámci Srbska i v Belehrade na druhom mieste, prišli v pondelok večer s dôkazmi o podvodoch do Republikovej volebnej komisie. Žiadajú s podporou demonštrujúcich občanov opakovať voľby v Belehrade a začali hladovku. Ale väčšina srbských analytikov hovorí, že kroky opozície sú pomalé.
Známy komentátor portálu Peščanik Dejan Ilić napísal, že chápe "nespokojnosť ľudí – aj on má pocit, že mu uniesli krajinu – ale opozícia podľa neho sľubovala viac, ako mohla splniť (…) Opozícia nemá potenciál ísť do rovnoprávneho boja s týmto režimom“. Podobne to vidia aj iní komentátori, ktorí však nachádzajú aj kladné výsledky volieb. Napríklad komentátorka denníka Danas Branislava Antović Aleksićová k ním zaraďuje porážku pravicových síl: do parlamentu sa teraz nedostalo hnutie Národné zhromaždenie – Štátotvorná sila vedené výrazným nacionalistom Boškom Obradovićom alebo Srbská radikálna strana vojnového zločinca Vojislava Šešelja. Oceňuje pritom nárast počtu hlasov pre občiansku opozíciu.
Pokiaľ ide o medzinárodnú scénu, postoje k nej sa týmito voľbami sotva zmenia. Nevidno nijaký náznak toho, že by sa Vučić významnejšie pohol vo vzťahoch s Kosovom. Skôr spochybňuje dohodu o procese postupnej normalizácie vzťahov medzi Srbskom a Kosovom, ktorú dosiahli v neľahkom rokovaní vďaka sprostredkovaniu EÚ a USA. Nič sa nezmení na tom, že Vučić sa pohybuje na proruskom i proeurópskom priestore, ale veľmi málo urobil pre to, aby Srbsko skutočne pripravil na vstup do Európskej únie.
Profesor Daniel Serwer z washingtonskej Univerzity Johna Hopkinsa, ktorý patrí k najlepším znalcom západného Balkánu, niekoľko hodín po skončení volieb v Srbsku povedal, že "najlepší priatelia Aleksandra Vučić sú teraz autokrati a aj on ním chce byť“. Získal veľa hlasov na nie síce celkom férových, ale predsa demokratických voľbách. Pripomeňme, že jeho strana získala nadpolovičnú väčšinu mandátov v parlamente. A v dohľadnej dobe sa mu nečrtá žiadna vážna konkurencia.