Ešte niekoľko mesiacov nebola schopná vziať na vedomie fakt, že je odvolaná, že stratila nielen dôveru voličov a teda morálnu legitimitu, ale aj legitimitu ústavnú, t.j. parlamentnú väčšinu, vďaka ktorej sa dostala k moci. Súčasťou tejto blamáže sa stalo aj odsunutie termínu predčasných volieb z júna na september.
Môžeme diskutovať, či išlo jednoducho o stratu kontaktu s realitou, alebo o gesto mocenskej arogancie. V každom prípade sa zdá, že práve tento doslova hanebný spôsob (ne)vládnutia a umenie neodísť sa stalo posledným impulzom, ktorý prispel k návratu Roberta Fica v predčasných parlamentných voľbách.
Robert Fico sa dokázal poučiť z predchádzajúcich neúspechov. Jeho strana dnes už nie je tou stranou jediného muža, na ktorú sme boli zvyknutí ešte pred rokom 2018.
Napokon, nemožno sa tváriť, že politickú zodpovednosť za vzniknutú situáciu nenesie čiastočne aj prezidentka Zuzana Čaputová. Je určite oprávnené sa pýtať, či vynaložila dostatočné úsilie na to, aby sa dištancovala od škandalózneho správania nielen Matovičovej, ale aj Hegerovej vlády, aby presadila júnový termín volieb, ktorý pôvodne sama navrhovala a prípadne aby sa, podľa vzoru prvého prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča v roku 1994, pokúsila prostredníctvom neformálnych negociácií o kreovanie novej väčšiny.
Fico sa vrátil aj napriek tomu, že po roku 2020 bol považovaný za politika minulosti. Pomohla mu nielen dobre fungujúca stranícka mašinéria, ktorej koalícia strán pozliepaných okolo osoby jediného lídra nemohla čeliť, ale aj to, že jeho oponenti sa aj napriek lekciám z neúspechu v rokoch 2011 – 2012 nedokázali naučiť, ako majú vládnuť. Vládnutie zamenili za odvetu svojim politickým protivníkom v presvedčení, že sa im dôsledky takejto politiky nemôžu nikdy vrátiť.
Hlavne však do dnešného dňa väčšina Ficových protivníkov nepochopila, že marketing je iba časťou politiky, nie jeho kľúčovou zložkou. Strany politických podnikateľov bez reálnej členskej základne a straníckych štruktúr, vrátane odborného zázemia, síce dokážu krátkodobo vyvolať vlnu emócií, prostredníctvom ktorej sa dostali k moci, nedokážu však úspešne vládnuť. Tak sa stalo, že napokon stratili veľa voličov aj v takých svojich baštách, akými sú Bratislava či Košice.
Na druhej strane, Robert Fico sa dokázal poučiť z predchádzajúcich neúspechov. Jeho strana dnes už nie je tou stranou jediného muža, na ktorú sme boli zvyknutí ešte pred rokom 2018. Konfrontačný kurz predchádzajúcej garnitúry prispel k jednote strany. Inšpiroval sa politikou maďarského premiéra Viktora Orbána. Orbán je v očiach súčasnej garnitúry nielen symbolom momentálne najúspešnejšieho modelu vládnutia v postkomunistickej časti Európy, ale aj najbližším politickým spojencom dvoch strán, ktoré samy seba označujú ako sociálnodemokratické, hoci majú najbližšie k skôr k stredoeurópskej tradícii etatistického konzervativizmu.
Mimo pozornosti širšej verejnosti ostala diskusia z júna 2023, v ktorej predstavitelia strany Smer-SD za svoju najväčšiu chybu označili zanedbanie „mocenskej stránky vládnutia“, teda nástrojov, ktoré umožňujú kontrolu štátu. Presne to totiž realizujú v súčasnosti, či už sa to týka prístupu k orgánom činným v trestnom konaní, postupu voči mimovládnym organizáciám, ale aj plánovaným krokom v oblasti reformy verejnoprávnych médií a celkovej mediálnej politiky alebo reformy volebného systému.
Ohlásené kroky totiž nereprezentujú žiadnu dlhodobú víziu budúcnosti Slovenska, ale predovšetkým stratégiu udržania moci. Sú koncipované účelovo, pričom predstavitelia koalície môžu, do veľkej miery oprávnene, argumentovať, že podobne postupovali aj predchádzajúce garnitúry. Smer takisto študoval reakciu EÚ a európskych ľudovcov na vnútropolitické i zahraničnopolitické kroky Viktora Orbána a vyhodnotil si, že možné dôsledky nemusia byť pre stabilitu jeho vlády kritické.
Na druhej strane, pomerne chladné prijatie Roberta Fica v Česku či výsledky volieb v Poľsku a ešte predtým v Slovinsku naznačujú, že videnie sveta optikou Viktora Orbána nie je garanciou bezpodmienečného úspechu. Tak sa predstava o obnovení niekdajšej slávy Vyšehradskej skupiny začína scvrkávať do perspektívy aliancie Horného a Dolného Uhorska.
Slovenskú a maďarskú politickú tradíciu spájajú viaceré prvky – od sociálneho konzervativizmu elít i širšej verejnosti, cez tradíciu politickej pasivity, kultúry „našich ľudí“ až po tradíciu silného politika, ktorý dominuje politickému životu krajiny po celé desaťročia. Súčasťou „uhorskej tradície“ slovenskej politiky je aj prítomnosť silnej dominantnej strany s ambíciami ovládnuť štátne inštitúcie s fragmentovanou a nie veľmi čitateľnou opozíciou. Mentálny návrat do Uhorska reprezentujú pritom politici, ktorí paradoxne zdôrazňujú svoju národnú orientáciu. Rok 2024 bude hodinou pravdy, keď sa ukáže, či Slovensko naozaj patrí do Uhorska, alebo sa za viac než sto rokov predsa len niekam posunulo.
Robert Fico sa dokázal poučiť z predchádzajúcich neúspechov. Jeho strana dnes už nie je tou stranou jediného muža, na ktorú sme boli zvyknutí ešte pred rokom 2018.