Napriek tomu, že v konečnom dôsledku voľby neboli až také predčasné, ako očakávala vtedajšia opozícia (Smer-SSD, Hlas-SD a rôzne odtiene alternatívnej a krajnej pravice), potvrdili dlhodobý trend slovenskej politiky. Smerovanie do postdemokracie.
Komu tým prospejete?
Zásadná otázka majora Šebka z kultových Pelíškov. Položil ju po tom, čo jeho „nevďačný“ syn rozbil výdobytok socialistickej práce poľských „sklárov“ – umelohmotné poháriky. Podobnú otázku si kládli viacerí aktéri politických procesov na Slovensku po tom, čo pred Vianocami 2022 stratila dôveru vláda Eduarda Hegera. Otázka, ktorá bola akousi červenou líniou slovenskej politiky, lemujúcou čakanie na predčasné voľby.
Keď sa spätne pozrieme na politiku, ktorú na Slovensku za ostatných tridsať rokov kreovali víťazi volieb – traja majstri lží a populizmu – Mečiar, Fico a Matovič, nikoho neprekvapí, že smerujeme do postdemokracie.
Vláda Eduarda Hegera, ktorá počas výkonu mandátu s dôverou parlamentu ani tak nebola Hegerovou ako skôr Matovičovou vládou, dožívala v štádiu klinickej smrti. Výrazne sa to prejavilo najmä po tom, čo dočasne poverený premiér ohlásil vznik svojej „premiérskej“ politickej strany – Demokrati. Tento stav umocňoval tiež fakt, že vďaka už neexistujúcej koalícii a s tichou podporou pani prezidentky sa terminálne štádium dožívania „najlepšej vlády v dejinách Slovenska“ natiahlo na dlhých desať mesiacov. Dôvod, pre ktorý sme si mali vyskúšať vládne bezvládie a následne skoro pol roka skúseností s vládou odborníkov Ľudovíta Ódora, malo byť očakávanie, že v „predčasných“ voľbách si voliči určite nevyberú smerovanie Slovenska, ktoré na svojich tlačovkách prezentoval Robert Fico. Zabezpečiť to mali „rozviazané“ ruky Hamranovej polície, „úspechy“ vládnych politík počas roka 2023 a azda „charizma“ lídrov stredopravých strán počnúc Hegerom a končiac reinkarnovaným Mikulášom Dzurindom. A komu tým prospeli?
Výsledok dnes už všetci poznáme. Robert Fico splnil (a to sa často nestáva) sľub či skôr plán zo 17. novembra 2021, keď pre stranu stanovil cieľ „urobiť maximum pre víťazstvo v nasledujúcich parlamentných voľbách“. Maximum počnúc rozhovormi pre konšpiračné (alternatívne a krajne pravicové) médiá, spoluprácou s krajnou pravicou až po verejné zrádzanie záujmov Slovenskej republiky tým, že v kontexte vojny na Ukrajine hájil postoje Moskvy. V poslednú septembrovú sobotu vyhral piate parlamentné voľby. O niekoľko dní neskôr vďaka Pellegriniho defetistickej politickej stratégii zostavil štvrtú vládu. Karty sú dnes rozdané. Smer-SSD a jeho koaliční partneri určujú smerovanie Slovenska do postdemokracie.
Postdemokracia v slovenskom kontexte
O kríze demokracie v súvislosti so slovenskou politikou písal už pred desaťročím Michal Horský. V antipolitike Igora Matoviča a jeho politických klonov videl kľúčovú hrozbu pre budúce smerovanie Slovenska. Väčšina z aktérov politiky toto nebezpečenstvo nevnímala. Prehliadala. Sebecky na nej participovali. Niekto by povedal, že cynicky parazitovali.
Koncept postdemokracie je však o desaťročie starší. Jeho autorom je britský sociológ a politológ Colin Crouch. Termínom postdemokracia označoval systémy v štátoch, v ktorých síce stále existujú demokratické inštitúcie (voľby, striedanie vlád, sloboda slova a pod.), lenže tieto sa postupne oslabujú. Samozrejme, na úkor voličov. Tí prichádzajú o svoju moc.
Výsledkom je to, že úzka elita si uzurpuje moc a právo rozhodovať a cez sieť klientelistických vzťahov ovláda politiku. Legitimita je získavaná na základe emócií a nálad, formovaných médiami (tzv. mienkotvornými na jednej strane a tzv. alternatívnymi na druhej strane), politickými kampaňami a marketingovými agentúrami. Politika je ovládaná ekonomickými záujmami skupín a jednotlivcov. Narastá kríza reprezentácie – absentuje zastúpenie rôznych sociálnych skupín a menšín. Politické rozhodnutia sú čoraz menej transparentné a realizované prostredníctvom súkromných firiem, na ktoré sa časom menia aj politické strany.
Symptómy, načrtnuté Crouchom pre globálnu krízu demokracie a rastúci demokratický deficit v politických systémoch, znásobuje v slovenskej politike skutočnosť, že v procese demokratizácie slovenskej spoločnosti prišlo k viacerým zlyhaniam.
Postdemokratické Slovensko
Pomyselný prvý zle zapnutý gombík je ten, ktorý sme si zapli pri vzniku Slovenskej republiky. Ústava, ktorú dnes už nik nerešpektuje a z ktorej sa stalo „skladisko“ tých najhlúpejších politických nápadov populistov, je najlepším dôkazom. Následne ignorovanie dôležitosti politických strán pre životaschopnosť zastupiteľskej demokracie, z ktorých sa stali eseročky otcov zakladateľov a tých, od ktorých na ich založenie získali – vlastnou hlavou – potrebné financie. Končiac volebným systémom, ktorý podčiarkuje tento stav a ktorý chcú strany svojimi nápadmi ešte viac demokraticky oslabiť.
Keď sa spätne pozrieme na politiku, ktorú na Slovensku za ostatných tridsať rokov kreovali víťazi volieb – traja majstri lží a populizmu – Mečiar, Fico a Matovič, nikoho neprekvapí, že smerujeme do postdemokracie.