Je to zrejmé z nedávno odtajnených protokolov zo zasadnutia izraelskej vlády z roku 1993, na ktorom bola schválená prvá Dohoda z Osla s Organizáciou pre oslobodenie Palestíny (OOP). Zo záznamov vyplýva, že náznaky prípadného neúspechu boli zjavné od samého začiatku.
Izraelský premiér Jicchak Rabin vtedy dúfal, že predseda OOP Jásir Arafat dokáže zastaviť vzostup Hamasu a Islamského džihádu a pomôže potlačiť intifádu, ktorá od roku 1987 zúrila na Západnom brehu a v Pásme Gazy. No Arafat, ktorý sa obával, že bude vnímaný ako „kolaborant“, odmietol stať sa bezpečnostným subdodávateľom Izraela. Rabinov fatalistický minister zahraničných vecí Šimon Peres varoval, že „celý podnik OOP“ by sa mohol „rozpadnúť“ a na jeho miesto by mohol nastúpiť „Hamas podobný Iránu“. Medzitým náčelník generálneho štábu izraelských obranných síl Ehud Barak slávne poznamenal, že dohoda má „viac dier ako švajčiarsky syr“.
Napriek tomu dohoda z roku 1993 predstavovala historický posun a symbolizovala vzájomné uznanie dvoch národných hnutí, ktoré viac ako storočie bojovali o kontrolu nad tým istým územím. Slúžila tiež ako dočasná dohoda, ktorá ustanovila palestínsku autonómiu v Gaze a v častiach Západného brehu okupovaných Izraelom od roku 1967. Poskytla plán na riešenie hlavných otázok konfliktu vrátane hraníc, štatútu Jeruzalema a osudu palestínskych utečencov, ktorí utiekli zo svojich domovov počas vojny v roku 1948.
Žiaľ, 30 rokov po jej podpísaní a 29 rokov po tom, čo Rabin, Peres a Arafat dostali Nobelovu cenu za mier, sa na proces z Osla zväčša spomína ako na najlepší príklad diplomatického podvodu. Izraelské zábery pôdy a rozširovanie osád, ktoré zvýšili počet izraelských osadníkov zo 115 000 v roku 1993 na dnešných približne 700 000, spôsobili, že vytvorenie nezávislého palestínskeho štátu sa stalo neuskutočniteľným. Celá oblasť medzi riekou Jordán a Stredozemným morom je v súčasnosti fakticky jedným štátom, v ktorom sú segregovaným Palestínčanom systematicky upierané základné ľudské práva.
Jeruzalem, ktorého východné štvrte boli kedysi považované za budúce hlavné mesto Palestíny, sa pod izraelskou kontrolou rozšíril z 10 000 akrov v roku 1967 na dnešných približne 32 000 akrov. V tomto husto obývanom meste žijú Židia a Arabi v oddelených právnych systémoch. Hoci nezávislý Palestínsky štát zostáva medzi medzinárodnými zainteresovanými stranami preferovaným riešením, tento výsledok sa čoraz viac javí ako nesplniteľný sen.
Aby bolo jasné, dohody z Osla neboli ani tak realizáciou politickej vízie, ako skôr výsledkom zúfalstva. Rabin prijal predtým nemysliteľný krok podať si ruku s Arafatom až po tom, ako sa mu nepodarilo dosiahnuť mierovú dohodu so sýrskym prezidentom Háfizom Asadom. Uvedomil si, že politické náklady na riadenie dvoch mierových procesov súčasne by boli neprijateľné.
Arafat bol zasa rovnako zúfalý ako jeho izraelskí kolegovia. Palestínsky vodca zle odhadol geopolitické dôsledky konca studenej vojny. Podporou invázie irackého diktátora Saddáma Husajna do Kuvajtu v roku 1990 si znepriatelil bohatých podporovateľov OOP v Perzskom zálive, čo viedlo k bankrotu OOP a jej medzinárodnej izolácii.
Okrem toho prvú intifádu, najintenzívnejšie palestínske povstanie od založenia OOP, neiniciovala ani neviedla táto organizácia. Arafat zúfalo potreboval obnoviť kontrolu nad palestínskym národným hnutím a bol odhodlaný presadiť sa na okupovaných územiach za každú cenu. Táto momentálna zraniteľnosť vysvetľuje, prečo bola OOP ochotná uspokojiť sa s menšími základňami na Západnom brehu a v Gaze bez záruk, že Palestínčania budú môcť uplatniť svoje právo na sebaurčenie. Oslo neobsahovalo ani izraelský záväzok zastaviť rozširovanie osád, nehovoriac o ich likvidácii.
V ére Osla prevládala múdrosť, že mier s Palestínčanmi bude slúžiť ako odrazový mostík k mieru medzi Izraelom a širším arabským svetom. Nakoniec zvíťazili geopolitické úvahy.
Na pozadí týchto skutočností sa počas rokov platnosti Dohody z Osla vytvoril začarovaný kruh palestínskeho terorizmu a tvrdých izraelských represálií. Palestínčania znášali kolektívne tresty, hospodársky úpadok a rozširovanie izraelských osád, pričom tento trend pretrvával aj za Rabina. Keď Rabina v novembri 1995 zavraždil židovský extrémista, ktorý ho považoval za zradcu, pretože „predal Erec Izrael“, bol už politicky oslabený sériou ničivých samovražedných atentátov.
Proces z Osla zasial zárodok vlastného zániku tým, že zachoval „konštruktívnu nejednoznačnosť“, pokiaľ ide o povahu konečného urovnania sporu medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. Dohody boli komplikované, plné medzier a odrážali nerovnováhu moci medzi okupovanými a okupantmi. Vyvolali očakávania, ktoré boli predurčené na to, aby sa dostali do konfliktu s protichodnými národnými naratívmi a vnútropolitickými úvahami.
V čase, keď sa začali rokovania o konečnej mierovej dohode, žiadny izraelský mierový návrh – dokonca ani komplexné návrhy, ktoré predložili premiéri Ehud Barak a Ehud Olmert v roku 2000, resp. 2008 – nemohol splniť nerealistické očakávania Palestínčanov. Okrem toho tieto návrhy a ich následné odmietnutie posunuli hranice izraelskej schopnosti kompromisu a pripravili pôdu pre vzostup izraelskej anexionistickej krajnej pravice, ktorú stelesňuje súčasná protofašistická koalícia premiéra Benjamina Netanjahua.
Abrahámske dohody z roku 2020, ktoré normalizovali diplomatické vzťahy medzi Izraelom a štyrmi arabskými krajinami – Spojenými arabskými emirátmi, Bahrajnom, Marokom a Sudánom – sú dôkazom zlyhania Osla. V ére Osla prevládala múdrosť, že mier s Palestínčanmi bude slúžiť ako odrazový mostík k mieru medzi Izraelom a širším arabským svetom. Nakoniec zvíťazili geopolitické úvahy a zdá sa, že Izrael a Saudská Arábia sa blížia k diplomatickej normalizácii. Medzitým, čo sa arabsko-izraelský konflikt čoraz viac javí ako prežitok minulosti, Palestína zostáva naďalej okupovaná.
Spojené štáty ako hlavný architekt Abrahámskych dohôd musia využiť toto regionálne usporiadanie na zmiernenie zlého zaobchádzania s Palestínčanmi. Akákoľvek normalizácia vzťahov medzi Izraelom a Saudskou Arábiou by mala byť podmienená zmysluplným pokrokom na palestínskom fronte. Dohoda, ktorá by nerozpustila Netanjahuovu koalíciu mesianistických osadníckych fanatikov, by však predstavovala len kozmetickú úpravu, ktorú by zorganizoval bystrý politický taktik.
© Project Syndicate www.project-syndicate.org