Najväčšiu pozornosť púta minister vnútra Matúš Šutaj Eštok. Razantne vymenil náčelníkov polície, ako aj jej inšpekcie, dvoch orgánov, ktoré vstúpili do povedomia verejnosti ako „vojna policajtov“. Nebolo to celkom spravodlivé, lebo v tejto vojne boli plne namočení aj „tajní“ z SIS. Podstatou je však niečo iné: či sa ministrovi podarí nielen stopnúť vojnu v polícii, ale aj objasniť, kto mal v tomto ľútom boji pravdu, kto stál na strane zákona a kto ho porušoval. To zaujíma verejnosť!
Podstatou je či sa ministrovi vnútra podarí nielen stopnúť vojnu v polícii, ale aj objasniť, kto mal v tomto ľútom boji pravdu, kto stál na strane zákona a kto ho porušoval. To zaujíma verejnosť!
No politicky ešte dôležitejším aspektom je presvedčiť verejnosť, že výmeny nemajú zamiesť pod koberec vyšetrovania, ktoré sa týkajú podozrení a obvinení spojených aj s minulou vládou Roberta Fica: lebo ak túto pochybnosť Šutaj Eštok nerozptýli, navždy s ním bude spojený biľag, že iba s entuziazmom urobil špinavú prácu za Smer, a tento biľag sa prenesie aj na Hlas ako celok. Verme, že to tak nebude.
Západničenie či realisti
Nuž a druhou pozornosť priťahujúcou témou je zahraničná politika. Mnohí (novinári) strašili Slovensko, že pod vplyvom premiéra Roberta Fica sa Slovensko posunie na východ; mnohé politické strany viedli kampaň pod zástavou boja za „prozápadné“ smerovanie, pokúšali sa rozdeliť Slovensko na proruské a prozápadné.
No už memorandum o vládnej koalícií žiaden obrat neveštilo: naopak, deklarovalo príslušnosť našej názorovo rozčesnutej domoviny ku Európskej únii a Severoatlantickej aliancii. Aj keď s dodatkom o suverénnej slovenskej politike. Túto suverenitu pri každej príležitosti opakuje premiér, ako aj nový minister zahraničia Juraj Blanár. Napriek obviňovaniam, ktoré lietali vo volebnej kampani o tom, kto je čím agentom, nepamätám si žiadnu vládu, ktorá by nerobila „suverénnu“ slovenskú politiku. Rozdiel je totiž iba v tom, kto čo považuje za prospešné pre Slovensko: pre niekoho je to kooperácia s členmi únie, pre niekoho len s vybranými partnermi, niekto má bližšie k Bruselu (ako to mal napr. Robert Fico za čias komisára J. C. Junckera a Fico chcel byť v tom najužšom jadre EÚ, čo sa všetkým páčilo – len Richardovi Sulíkovi nie…); alebo bližšie k Washingtonu, ako to vždy demonštroval Robert Kaliňák a dal to najavo aj v týchto dňoch, keď ako prvých navštívil veľvyslancov USA a jeho veličenstva Karola III. A aj – ako sa patrí na tuhého národovca, akým nepochybne Juraj Blanár je – jeho prvá cesta viedla k naším českým bratom. A iste aj preto, aby pripravil aj prvú cestu premiéra už tradične do nášho bývalého hlavného mesta Prahy.
Nuž zatiaľ si môžeme vydýchnuť a ani nepredpokladám, že by nám tento pokoj narušila v dohľadnom čase nejaká oficiálna návšteva Lukašenka alebo Putina v Bratislave. (Iba mimochodom, sme signatármi Medzinárodného trestného súdu, a tak by sme po vydaní zatykača museli Vladimira Putina zatknúť – nuž čo, Slovensko by bolo týždne na titulkách svetových medií a ruský exprezident Medvedev by nám vyhlásil vojnu…).
A celú túto nečakanú „prozápadnú orientáciu“ spečatil premiér svojím podpisom pod rozhodnutie Európskej Rady (najvyšší orgán EÚ) všestranne a menovite aj vojensky podporovať Ukrajinu. To je to, čo Nemci volajú Realpolitik a proruská rétorika z úst dnešných „realistov“ sa zasa v politickej hantírke nazýva demagógia či manipulácia; alebo niektorí to nesprávne nazývajú populizmom: nesprávne preto, že nielen ja, ale aj naši slovenskí politici od začiatku minulého storočia pokladali „populizmus“ za vťahovanie širokých más do politiky a verejného života. A to veru potrebujeme.
Pravda, tak ako sa patrí, tomuto trendu sa vzoprel náš známy pseudorevolucionár. Demonštratívne pred očami verejnosti ako nový podpredseda parlamentu Ľuboš Blaha zvesil obraz prezidentky (logicky, nebude mať predsa na stene americkú agentku!) a zroloval a odpratal aj zástavu EÚ (tu už mi je motivácia trochu záhadnejšia, ale asi to bude len vrúcne citové vzplanutie ku slovenskej vlajke, ktorá predsa vo svojom majestáte vedľa seba nič „cudzie“ a menšie neznesie.).
Pre Petra Pellegriniho ako predsedu parlamentu boli tieto gestá ešte záhadnejšie ako pre mňa a tak ich nazval „detinské“ a navrhol Blahovi, aby sa predsa len ospravedlnil. A chlapcovi za jeho pestvá prihára, lebo je na Pellegrinim, či sa schôdza na jeho odvolanie otvorí, alebo nie. Lebo ak áno, jeden nikdy nevie, ako v tajnom hlasovaní dopadne…
Kam „hlasáci“?
Samozrejme, najviac som zvedavý, ako sa budú ideovo rozvíjať „hlasáci“. Či zotrvajú vo svojom predsavzatí „smerovať“ nie ku Smeru, ale k modernej sociálnej demokracií. Či sa nechajú unášať ľudáckymi heslami Andreja Danka a jeho podivných kumpánov, ktorí do nemoty v médiách opakujú, že tá dnešná vláda je „sociálna-národná a kresťanská“: toť veľmi výstižné novoľudácke heslo; alebo sa budú držať sociálnej demokracie, ktorej vláda by mala byť predovšetkým „spravodlivá, solidárna a ľudská“. A ten rozdiel by mal v týchto a nasledujúcich týždňoch vyniknúť ešte viac na pozadí už dlhodobého ideového prerodu Roberta Fica: ten veru na stretnutí s novou ministerkou kultúry Šimkovičovou štebotal i spieval na ľudácku nôtu.