Pripomeňme si, že rozpočtovaný deficit v r. 2022 mal byť podstatne vyšší (4,9 %), no skutočnosť prekvapila. Vlaňajší fiškálny rok skončil na dvoch percentách. Nemohlo by sa toto prekvapenie zopakovať? Automaticky, žiaľ, nie. Vlani to bola vysoká inflácia, ktorá nafúkla príjmy verejných rozpočtov a nominálne i HDP. Preto i hrubý dlh štátu nevzrástol nad maastrichtskú hranicu 60 %. V tomto a nasledujúcich rokoch to už tak nebude.
Výdavky, ktoré sú indexované na infláciu (napríklad dôchodky a iné sociálne dávky) zareagovali totiž na inflačný rast s ročným oneskorením. Pokiaľ sa nezmenia zákony, tzv. obligatórne výdavky doplnené o nové, napríklad zvýšenie daňového bonusu, zavedenie takzvaného rodičovského bonusu a pod., naopak prehĺbia schodok o viac než jedno percento HDP. Priestor na manévrovanie v r. 2024 zostane iba na strane tzv. fakultatívnych výdavkov. Ak však rozpočet na obranu vo výške 2 % HDP bude tabu, a úrokové sadzby, za ktoré financujeme štátny dlh, neklesnú, možnosť štátu financovať iné zákonom nepodmienené výdavky bez navyšovania deficitu bude blízka nule.
Je stav verejných financií alarmujúci?
Všetky expresívne vyjadrenia tvrdiace, že Slovensko ide gréckou cestou, sú skôr snahou upútať na seba pozornosť. Dlh v EÚ dosiahol ku koncu roka 2022 až 84 %, v eurozóne dokonca 91,5 % a pohyboval sa od najnižšieho v Estónsku (18,4 %) po najvyšší v Grécku (171,3 %). Je pravdou, že dlh Slovenska od roku 2019 vzrástol zo 48 % HDP na 57,8 % v minulom roku a podľa existujúceho zákona o dlhovej brzde bolo treba pristúpiť k sankčným opatreniam. Vážnejšie je, na čo sa zvýšenie dlhu za ostatné roky použilo. Keby, okrem nevyhnutnej covidovej pomoci, sa napríklad zvýšili investície do zeleného rastu, nemuseli by sme hovoriť o nezodpovednej Matovičovo-Hegerovej vláde.
Ak ratingová agentúra Standard & Poor's (S&P) ponechala vo svojom aktuálnom hodnotení rating Slovenska na úrovni A+ a zlepšila jeho výhľad z negatívneho na stabilný, nebolo to náhodou. Reagovala nielen na niektoré priaznivejšie vonkajšie či vnútorné faktory, no i na to, že čistý dlh verejnej správy zostáva podľa nej mierny a bude sa pohybovať pod úrovňou 50 percent HDP.
Udržateľný úspech fiškálnej konsolidácie bude primárne závisieť od toho, či sa podarí transformácia na iný model rozvoja hospodárstva, než aký sme tu od začiatku 90. rokov minulého storočia doteraz mali a ktorý sa už vyčerpal.
Nový minister financií Michal Horváth napriek tomu varuje, že verejné financie sa vymkli spod kontroly a treba ich ozdraviť. Isté je, že inflácia už znižovaniu dlhu sama osebe nepomôže. A niektoré staré i nové výdavkové tituly budú vyvolávať na rozpočet neprimeraný tlak.
Keby bol nový minister iba účtovníkom, mal dosť času a mohol by presadzovať v NR SR nové zákony, zrejme by navrhoval opatrenia na oboch stranách štátneho účtu: má dať i dal. Nemá ani čas, a zrejme nebude mať ani podporu v NR SR, a tak mu zostáva „navrhovať iba také opatrenia, ktoré sa budú dať reálne zaviesť od roku 2024“. Dúfajme však, že pri ponuke opatrení budúcim politikom, ktorú avizoval, nebude pristupovať iba ako účtovník.
Realistickejší prístup?
Od prijatia zákona o dlhovej brzde som poukazovala na to, že ide o jeden z najkontroverznejších zákonov. Nechajme bokom, že sa na ňom možno podieľal i terajší minister. Dôležitejšie je, že si uvedomuje aspoň niektoré jeho hrubé nedostatky. Chce presviedčať zákonodarcov o dôležitosti zmien v zákone: o nutnosti prejsť na definovanie dlhovej brzdy na základe čistého a nie hrubého dlhu a o zmene sankčných pásiem a/alebo sankcií. Novelu zákona čiastočne v tomto duchu schválila vláda ešte v roku 2020, no pre odpor SaS dodnes nebola schválená. Richard Sulík pravdepodobne nie jediný pohrobok neoliberalizmu v tomto štáte, prijatie ústavného zákona podmieňoval zavedením daňovej brzdy.
Odhliadnuc od zákona, kľúčové bude, akým tempom a akým spôsobom by mala prebehnúť fiškálna konsolidácia. M. Horváth hovorí o postupnej konsolidácii a o tom, aby navrhnuté opatrenia boli čo najmenej škodlivé pre hospodárstvo.
Konsolidovať by sa dalo aj, obrazne povedané, zvečera do rána: markantným zvyšovaním daní a škrtaním výdavkov. Keď odhliadneme od sociálnych a politických dôsledkov, takáto konsolidácia by podrazila hospodársky rast a uvrhla hospodárstvo do recesie. Bol by to recept, ktorý si naordinovala eurozóna po tzv. dlhovej kríze a uvrhla sa tak do veľkej recesie.
Fiškálna konsolidácia sa nemôže preto odohrať iba v rovine štátneho rozpočtu, resp. rozpočtu všeobecnej vlády. Jej udržateľný úspech bude primárne závisieť od toho, či sa podarí transformácia na iný model rozvoja hospodárstva, než aký sme tu od začiatku 90. rokov minulého storočia doteraz mali a ktorý sa už vyčerpal. Minister financií na to nesmie zabudnúť. Plán obnovy mohol pomôcť takýto model naštartovať. Zatiaľ s neveľkým úspechom.