Aby ste ma pochopili správne – som veľmi rád, že Ukrajina získava na svoje konto hoci i malé víťazstvá. Dovolím si však tvrdiť, že táto protiofenzíva prináša viac výsledkov prostredníctvom sekundárneho vplyvu ako toho primárneho. Čo myslím sekundárnym vplyvom: z hľadiska morálky ukrajinskej armády je to veľmi dôležitá vec, aby unavení ukrajinskí vojaci takmer po roku a pol intenzívnej vojny videli výsledky svojej práce a chytili druhý dych.
To, že členské štáty NATO a vôbec všetky, ktoré sa podieľajú na vojenskej, či humanitárnej pomoci, takisto vidia výsledky, vedia povedať, že ich investície do ukrajinskej bezpečnosti (a teda aj tej vlastnej) skutočne prinášajú ovocie, a teda je ich aj jednoduchšie obhájiť pred potenciálne skeptickou občianskou spoločnosťou.
Z hľadiska demoralizácie ruskej armády je to taktiež veľmi podstatné, psychológia vo vojne je jedným z pilierov (ne)úspechu. Z perspektívy, že sa Rusko neposúva ďalej, že ukazuje ostatným potenciálnym agresorom v medzinárodnom spoločenstve, že sa vojna nevypláca a neprináša výsledky. Že Rusko nepochybne pociťuje straty a zahanbenie, pretože ich „špeciálna vojenská operácia“ neprebieha tak, ako si predstavovalo. Toto všetko nie sú malé, zanedbateľné skutočnosti, na tomto veľmi záleží.
Čo je však primárnym cieľom protiofenzívy ako takej? Vytlačiť nepriateľské vojská zo svojho územia, nadobudnúť opäť kontrolu nad stratenými územiami a uzatvoriť kruh potvrdením svojej vlastnej suverenity na celom hranicami vyčlenenom teritóriu. Dúfam, že čitatelia ospravedlnia môj cynizmus, keď poviem, že vychádzajúc z takejto formulácie primárneho cieľa protiofenzívy musím povedať, že k tomu zatiaľ Ukrajina nie je bližšie.
(Ne)Malé víťazstvá
Ak by sme si chceli len v krátkosti zrekapitulovať, čo vlastne aktuálna protiofenzíva znamená v praktickej rovine, tak hovoríme o štyroch rôznych oblastiach. V oblasti Bachmutu Ukrajina hlási približne 20 štvorcových kilometrov, ktoré získala späť, a že Rusko presúva svoje jednotky do obrany mesta. Čo sa týka miest pri Donecku, Ukrajina je v pozícii útočníka západne od daného mesta a v západnej doneckej oblasti dokonca oslobodila niekoľko dedín. V Záporoží Ukrajina získala nejaké vidiecke oblasti, ale stále naráža na silný ruský odpor.
Čo je schopný zúfalý Putin urobiť pre to, aby sa nemusel postaviť pred svoj zdecimovaný, porazený štát a povedať, že sa vracia s prázdnymi rukami a všetko to trápenie, čo museli podstúpiť vojaci aj bežní občania, bolo v skutočnosti úplne zbytočné?
Keď sa na tieto víťazstvá pozrieme praktickou optikou, tak pôsobia skôr demonštratívne. Niečo sa deje, ale momentálne ostáva viac otázok ako odpovedí. Je možné, že pomalý postup Ukrajiny je úmyselný a v skutočnosti aktuálne len hľadá slabé miesta a zraniteľnosti v ruskej defenzíve, ktoré bude môcť efektívnejšie využiť? Alebo skrátka nepostačuje kapacita a takýto postup je maximum toho, čo by Ukrajinci momentálne zvládli? Je toto to ukrajinské momentum, ktoré treba využiť a je teda aj na nás ako spojencoch, aby sme ešte intenzívnejšie posilnili Ukrajinu, keď má teraz príležitosť? A možno tá najdôležitejšia, ba až existenčná otázka: a čo potom?
A čo potom?
Pred takmer rokom a pol, keď Rusko zaútočilo na Ukrajinu sa vedecká a akademická komunita, ale aj verejnosť, nedokázali zhodnúť na tom, či túto inváziu bolo možné očakávať, alebo to bol zúfalý krok zúfalého muža snažiaceho sa pred svojou smrťou ešte zapísať do dejín. Správy o smrteľnej chorobe Putina čiastočne ustali, zrejme sme si uvedomili, že na tom v konečnom dôsledku až tak nezáleží. Faktom však ostáva, že rozhodnutie napadnúť Ukrajinu bolo politicky nesprávnym krokom (o tom, či je správny z humánneho, či morálneho hľadiska hádam nemusíme polemizovať). Z racionálneho aj praktického hľadiska táto vojna Rusku nedala nič, len mu veľmi intenzívne uškodila a veľa vzala. Preto je namieste sa pýtať: čo je schopný zúfalý Putin urobiť pre to, aby sa nemusel postaviť pred svoj zdecimovaný, porazený štát a povedať, že sa vracia s prázdnymi rukami a všetko to trápenie, čo museli podstúpiť vojaci aj bežní občania, bolo v skutočnosti úplne zbytočné? Nezabúdajme na to, že Rusko je jadrová veľmoc a toto jeho ťaženie na Ukrajine prebieha metódou „všetko alebo nič“.
O necelý mesiac bude prebiehať summit NATO vo Vilniuse, kde budú, pochopiteľne, dominovať ukrajinské otázky a jednou z nich má byť aj nový, zorganizovanejší, viacročný plán koordinovanej asistencie Ukrajine, aby dodávky na ňu boli pravidelné, aby to bolo všetko konzistentnejšie, ako je momentálne. Myslím si však, že by lídri krajín NATO mali čas venovať aj príprave na situáciu, že Ukrajina začne vyhrávať naozaj. Pretože – hoci si želám, aby vojna na Ukrajine skončila jej víťazstvom – sám neviem odpovedať na otázku, čo by mohol viac Putin stratiť a prečo by mu malo potom ešte na niečom záležať.