Existujú nápadné paralely so situáciou v roku 2002, keď Erdoğan so svojou stranou po prvý raz vyšiel z celoštátnych volieb víťazne. V predchádzajúcich rokoch vtedy Turecko zažilo rad finančných kríz a skrytou finančnou krízou. Podobným si prechádza aj teraz v podobe vysokej inflácie. Podľa oficiálnych štatistík bola v marci miera inflácie 50,5 %. Inflation Research Group (ENAG) však vypočítala mieru inflácie až 112,5 %.
Cena cibule a zemetrasenie
Zvlášť rýchlo rástli ceny potravín. Ako uvádza známy ekonóm a novinár Mustafa Sönmez, „hlavnou témou“ na volebnom trhu sa stala cena cibule – 30 tureckých lír za kilogram. Inflácia postihuje najmä chudobných ľudí, ktorí v minulosti často volili práve AKP. Vysokú infláciu však nemožno jednoducho pripísať vojne na Ukrajine. V Turecku začala eskalovať ešte skôr. Má korene v hospodárskej politike AKP, ktorá podporovala spotrebu a získavanie bytov na úver, kvôli čomu sa usilovala udržať nízke úrokové sadzby. Na tie vláda naliehala aj vtedy, keď bolo ťažšie prilákať zahraničný kapitál. V dôsledku toho sa kurz tureckej líry prepadol. Ceny dovážaného tovaru prudko vzrástli – a dynamika inflácie sa naplno rozbehla.
Druhou paralelou je katastrofálne zemetrasenie pred voľbami. V roku 1999 zasiahlo zemetrasenie Izmit, priemyselné mesto juhovýchodne od Istanbulu. Mnoho budov sa zrútilo, pretože boli postavené lacno a bez zohľadnenia nebezpečenstva zemetrasenia. Následne sa síce sprísnili stavebné predpisy, ale nezaviedli sa dôsledne. Naopak, často sa udeľovali výnimky, čo bolo v súlade so silným zameraním hospodárskej politiky AKP na stavebníctvo a nehnuteľnosti. Podľa Jeana-Françoisa Perousa, špecialistu na tureckú urbanizačnú politiku, asi 40 % bytového fondu postaveného po roku 2000 sa zrútilo počas zemetrasenia v juhovýchodnom Turecku vo februári 2023.
Budovy, ktoré postavila štátna agentúra TOKİ, však zemetraseniu odolali lepšie. Krízový manažment vysoko centralizovanej oficiálnej organizácie zaoberajúcej sa katastrofami AFAD to nezvládol. Dokonca aj prezident Erdoğan priznal v reakcii na zemetrasenie „medzery“. Oficiálne štruktúry však brzdili pomoc nezávislým skupinám. Hlavný opozičný kandidát na prezidenta a predseda centristickej Republikánskej ľudovej strany (CHP) Kemal Kılıçdaroğlu odsúdil „nekompetentnosť“ úradov. „Ak existuje hlavný vinník, je to Erdoğan. Po dvadsiatich rokoch vláda nepripravila krajinu na zemetrasenie", uzavrel. Ide o hrozivé obvinenie, pretože Turecko leží v zóne s vysokým rizikom zemetrasenia.
Kto môže poraziť Erdoğana
Pôvodne bol však za najpravdepodobnejšieho súpera opozície proti úradujúcemu prezidentovi považovaný starosta Istanbulu Ekrem İmamoğlu. Starostom tureckej metropoly bol pôvodne aj sám Erdoğan. V roku 1998 bol odsúdený na trest odňatia slobody a za svoje politické prejavy dostal zákaz kandidovať do parlamentu. Prípad İmamoğlua je takmer déjà vu. V decembri 2022 bol odsúdený na dva roky a sedem mesiacov odňatia slobody a dostal zákaz vykonávať verejnú funkciu, pretože kritizoval Najvyššiu volebnú radu. Verdikt ešte nie je právoplatný. Kandidatúra İmamoğlua, ktorý je tak ako Kılıçdaroğlu členom CHP, by znamenala obrovské právne a politické riziko.
Druhá najväčšia opozičná sila, ľavicovo orientovaná Ľudovodemokratická strana (HDP) so silnými kurdskými koreňmi, v súčasnosti čelí súdnemu konaniu. Cieľom je zakázať ju. Aby mohla kandidovať, preventívne vytvorila novú volebnú Stranu zelenej ľavice. V týždňoch pred voľbami sa represia voči HDP a ľavicovým silám značne zintenzívnila najmä v oblastiach s kurdským obyvateľstvom. Väčšina médií je napojená na AKP. Niekoľko zostávajúcich nezávislých médií je pod obrovským tlakom.
V predvolebnej kampani sa AKP usiluje odkloniť od sociálno-ekonomických otázok. Zdôrazňuje nacionalistickú a náboženskú identitu, ako aj zvýšenú medzinárodnú úlohu Turecka. Vyvoláva strach a napätie.
Na rozdiel od vládnej koalície v roku 2002 je AKP stále impozantnou politickou silou ovládajúcou štátny aparát. Už v roku 2016 vytvorila alianciu s ultranacionalistickou Nacionálne činnou stranou (MHP). Pravicovú nacionalisticko-náboženskú Ľudovú alianciu (Cumhur İttifak) dopĺňa niekoľko menších strán. Opozícia je oveľa heterogénnejšia. Najväčšia opozičná aliancia sa sústredí okolo centristickej CHP a nacionalistickej İyi Parti, ktorá sa oddelila od MHP v roku 2017. Národná aliancia (Millet İttifak) zahŕňa aj Demokratickú stranu, nábožensky konzervatívnu Stranu blaženosti a dve skupiny, ktoré sa odštiepili od AKP – liberálnejšiu Stranu demokracie a progresu a konzervatívnejšiu Stranu budúcnosti. Nacionalistickejšie prúdy v rámci tejto aliancie nie sú ochotné spolupracovať s kurdskými politickými silami. Kurdský živel je silný v druhej opozičnej aliancii Emek ve Özgürlük İttifak. Tvoria ju Strana zelenej ľavice a menšie ľavicové strany.
Aliancia okolo Strany zelenej ľavice sa vzdala kandidatúry vlastného prezidentského kandidáta, aby zvýšila šance na porážku Erdoğana. V roku 2017 AKP nastolila ultraprezidentský režim. Opozičné sily preto zjednocuje túžba ukončiť „režim jednej osoby“. Do prezidentského súboja však okrem Erdoğana a Kılıcdaroğlua vstúpil aj relevantný tretí kandidát, ktorým je Muharrem İnce. Patril k pravému krídlu CHP a bol jej prezidentským kandidátom v roku 2018. V roku 2021 založil vlastnú Stranu vlasti. Je možné, že odoberie rozhodujúce percentuálne body, takže by bolo potrebné druhé hlasovanie. Dostáva priestor v médiách AKP.
V predvolebnej kampani sa AKP usiluje odkloniť od sociálno-ekonomických otázok. Zdôrazňuje nacionalistickú a náboženskú identitu, ako aj zvýšenú medzinárodnú úlohu Turecka. Vyvoláva strach a napätie. Minister vnútra Süleyman Soylu (AKP) hovorí o nadchádzajúcich voľbách ako o „pokuse o politický prevrat“ Západu podobný neúspešnému prevratu v roku 2016. Pred nami je mimoriadne napätý a sporný deň volieb.