Celkový obraz EP po týchto voľbách v podstate kopíruje trendy v členských krajinách únie. Politické centrum – ak budeme zaň považovať tradičných socialistov a konzervatívcov – stráca pôdu pod nohami. Pohodlná väčšina tvorená frakciami ľudovcov a sociálnych demokratov je už minulosťou. Končí sa tak éra, v ktorej sa orgány únie obsadzovali kuloárovými dohodami a v ktorej politika často pripomínala skôr poradu technokratov ako diskusiu politikov. Mnohí dnes v Európe pripomínajú, že to vonkoncom nemusí byť na škodu.
Keď nacionalisti a populisti hlásali, že po týchto voľbách sa EÚ zmení, čiastočne sa mýlili a čiastočne mali pravdu. Únia bude musieť fungovať trochu inak, lenže taktovku v rukách nebudú mať tí, čo sa na ňu toľko tešili. V skutočnosti ju nebude mať nikto a ak, tak len príležitostne.
Konglomerát dvoch najväčších frakcií bude musieť začať hľadať dohody s tretím. Vedenia ľudovcov i socialistov už vyhlásili, že sú pre nich neprijateľní nacionalisti, krajná pravica a tí, čo chcú úniu okliešťovať až do jej zániku. Záujem o spoluprácu deklarovali smerom k európskym liberálom, ku ktorým mieria i kroky víťazov našich domácich eurovolieb z PS/Spolu. Pochopiteľne. Liberáli sú dnes pre obe stredové frakcie prirodzeným partnerom v základných otázkach, akými sú zachovanie a budúcnosť spoločenstva. O tomto fakte by mali porozmýšľať najmä tí, čo u nás skončili v eurovoľbách ako druhí: predstavitelia Smeru.
Nacionalistická pravica v Európskom parlamente sa posilnila, zďaleka však nie natoľko, ako dúfala pred voľbami. Je pravda, že napríklad Matteo Salvini zvíťazil v Taliansku, Marine Le Penová vo Francúzsku, Viktor Orbán v Maďarsku a Právo a spravodlivosť v Poľsku – teda v krajinách, kde bola stredová alternatíva k nim zdecimovaná dávno pred voľbami, alebo kde je, ako Emmanuel Macron, oslabovaná svojimi vlastnými krízami. Žiaden jednotný front nepriateľov liberálnej demokracie sa však na obzore predbežne nečrtá.
Už len preto nie, lebo tieto strany sa okrem svojho odporu k európskemu statusu quo už nezhodnú takmer na ničom. Dokonca ani na vlastných „srdcových“ témach. Povedal napríklad niekto voličom Richarda Sulíka či Borisa Kollára, že Salvini žiada povinné kvóty pre odber utečencov, aby sa tak uľavilo jeho Taliansku? Mnohé médiá pripomínajú, že poľská strana PiS či Švédski demokrati budú zasa sotva mať Salviniho či Orbánovo pochopenie pre Vladimira Putina. Keď príde na ekonomiku, zástancovia deregulácií z AfD či Dánskej ľudovej strany nájdu len ťažko reč s Le Penovou, ktorá žiada vyššie výdavky štátu. A tak ďalej.
Politický stred utrpel straty, tie si však neprisvojili iba nacionalisti. Posilnili sa i zelení (hoci nie dosť na to, aby si ich v hlavných frakciách museli predchádzať) a radikálnejšia ľavica. Európsky parlament bude po týchto voľbách pestrejší a politika bude v ňom viac iskriť. A to naozaj nemusí byť celkom na škodu.