Pravdou je, že v dnešných výrobkoch je omnoho viac elektroniky, ktorá sa, na rozdiel od jednoduchého kompresora, skôr pokazí. Výrobcovia však v istom okamihu, keď bol trh plný, zistili, že ak chcú ďalej zarábať, musia do spotrebičov montovať súčiastky, ktoré sú menej kvalitné, takže sa po istom čase (zvyčajne krátko po vypršaní záruky), pokazia. Tak sa začala doba „kazítková“.
A keďže ceny elektrospotrebičov išli prudko dole, lebo ich výroba sa stala masová a zároveň sa presunula do lacnejších krajín, no cena práce na Západe zostala vysoká, tak sa neoplatilo trápiť opravou starého, ale kúpiť rovno nový. A keď zákazník predsa len zavolal opravára, ten zvyčajne skonštatoval, že na taký „starý výrobok“ už nemá náhradné dielce a iba lakonicky poznamenal: „15 rokov? Tá práčka vám aj tak vydržala dlho! Čo by ste chceli?“
To by sa malo čoskoro skončiť. Európska únia chce, aby sa jednotlivé tovary používali dlhšie namiesto toho, aby sa hneď pri prvej poruche vymieňali. Je to logické, zdroje nie sú neobmedzené a najmä takýmto spôsobom by sa znížilo množstvo elektroodpadu, ktorý často končí v krajinách tretieho sveta. Slovensko je síce zatiaľ mierne pod priemerom únie – na jedného obyvateľa pripadá ročne zhruba 9,5 kilogramu elektroodpadu ročne– no dá sa predpokladať, že bude postupne narastať (najmä ak ľudia budú kupovať menej kvalitné výrobky).
No aj keď po novom budú náhradné dielce dostupné, jeden problém zostane: technologický vývoj napreduje obrovským tempom a niektoré výrobky sú po pár rokoch „morálne zastarané“. Potom bude len na zákazníkovi, či sa rozhodne pre najnovšiu technologickú „vychytávku“, alebo sa dobrovoľne uskromní.