Zdá sa však, že slovenský volič má krátku pamäť a na všetko zabudol, resp. Dankovi staré hriechy odpustil, lebo jeho politická hviezda začína opäť stúpať. Posledné prieskumy naznačujú, že SNS má šancu prebojovať sa späť do parlamentu. Ako je možné, že postava, ktorá vzbudzuje skôr úsmev než rešpekt, dokázala vstať z popola?
Danko nie je Fico, ktorý si svoj návrat „odmakal“ a tvrdo vracia údery svojim protivníkom. A už vonkoncom nie je očarujúci rétor, ktorý by pritiahol nadšené davy. Skôr naopak. Jeho brbty sa stali predmetom verejného posmechu.
V situácii, keď prevažná väčšina politických strán brnká na národnú strunu, je dosť ťažké odlíšiť sa od ostatných aj pre oveľa schopnejších politikov, ako je Danko. V čom teda spočíva jeho recept na úspech?
Predovšetkým v tom, že sa nevzdal. Pochopil, že záujem voličov sa presúva na sociálne siete, a preto je na nich mimoriadne aktívny. Priam darom z nebies bol však pre Danka konflikt na Ukrajine, ktorý veľká časť Slovákov, vzhľadom na silný proruský sentiment, vníma značne deformovanou optikou, čo vyhovuje práve SNS.
SNS síce voličom neposkytne odpovede na to, ako sa vyrovnať s prehlbujúcim sa deficitom verejných financií a celkovým zaostávaním Slovenska, ale stačí, že ukáže prstom na liberálov odtrhnutých od každodennej reality a „zlých ochranárov“, ktorí chránia viac divoké zvieratá než ľudí.
A v neposlednom rade, pred voľbami na rozdiel od pravicových strán, ktorých lídri o spájaní iba kvetnato rečnili, no nič pre integráciu neurobili, Danko si na kandidátku prizval ľudí, ktorí dokážu osloviť presne ten typ národniarskych voličov: či už je to poslanec Tomáš Taraba, moderátorka Martina Šimkovičová či Adam Lučanský, syn bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského, pretože im konvenujú ich postoje.
Trefou do čierneho je nepochybne aj kandidatúra Rudolfa Huliaka, ktorý v jesenných voľbách do VÚC dokázal v Banskobystrickom kraji osloviť až 23-tisíc voličov, čím predbehol aj Miroslava Suju z Republiky.
Taktika SNS je veľmi jednoduchá: priazeň ľudí žijúcich na slovenskom vidieku, ktorí majú odpor voči liberálnemu „skazenému“ Západu, si získava neustálym zdôrazňovaním obhajoby ich záujmov. To sa prejavilo aj v nedávnej kauze, keď medveď na strednom Slovensku napadol mladého farmára.
Pocit ohrozenia je najlepší prostriedok na získavanie priazne voličov, čo si už v r. 2016 úspešne vyskúšal Robert Fico. Strach z migrantov teraz vystriedali obavy z útokov medveďov. A keďže ľudia žijúci v Podpoľaní, na Liptove a v Turci sú už unavení z neustálych stretov s týmito šelmami, môže sa táto okrajová otázka (vzhľadom na celkové problémy, ktorým Slovensko čelí) stať aj zástupnou volebnou témou.
SNS síce voličom neposkytne odpovede na to, ako sa vyrovnať s prehlbujúcim sa deficitom verejných financií a celkovým zaostávaním Slovenska, ale stačí, že ukáže prstom na liberálov odtrhnutých od každodennej reality a „zlých ochranárov“, ktorí chránia viac divoké zvieratá než ľudí.