Hoci trend štiepenia politických strán pokračuje – od Smeru sa odtrhol Hlas, z OĽaNO odišiel Heger s Naďom, aby založili stranu Demokrati, atď., príčinu roztrieštenosti voličských preferencií, okrem samotnej atomizácie spoločnosti (ktorá je faktom) treba hľadať v tom, že doteraz neprišiel nik nový, kto by bol schopný nadchnúť ľudí natoľko, aby mu skutočne dôverovali.
Po tom, ako sa SDKÚ „podarilo“ v očiach verejnosti zdiskreditovať pravicovú politiku, tu zostal obrovský nezaplnený priestor.
Spanilé jazdy, ktoré podnikli Rado Procházka či Boris Kollár, v prvom prípade dopadli veľmi zle. V tom druhom sa síce šéfovi parlamentu zatiaľ darí predstierať, že Sme rodina je normálny „pravicový“ subjekt, no v skutočnosti je to iba prázdna škrupinka, ktorá skôr či neskôr praskne.
A potom je tu, samozrejme, Progresívne Slovensko. Táto strana mestských liberálov, ktorá by za normálnych okolností mohla sotva pomyslieť na dvojciferný výsledok, má momentálne šancu stať sa druhým najsilnejším subjektom.
Keby mala charizmatického lídra, skvelý odborný tím, resp. otvárala zaujímavé témy, možno by to nebolo až také prekvapujúce. Lenže progresívci ničím z toho nedisponujú, resp. nič také nerobia.
PS ťaží predovšetkým z toho, že unavený „demokratický“ volič nemá príliš veľa možností na výber. Keďže ostatné strany sa pohybujú v pásme ohrozenia okolo 5 percent, resp. hlboko pod ním, a nechce, aby jeho hlas opäť prepadol, tak stavia na istotu.
PS ťaží predovšetkým z toho, že unavený „demokratický“ volič nemá príliš veľa možností na výber. Keďže ostatné strany sa pohybujú v pásme ohrozenia okolo 5 percent, resp. hlboko pod ním, a nechce, aby jeho hlas opäť prepadol, tak stavia na istotu.
Druhou prednosťou je to, že PS sa „nepošpinila“ mocou. Zároveň je to však aj veľký hendikep, lebo nik nevie, čo možno očakávať od „mládežníkov“, ktorí nemajú absolútne žiadnu skúsenosť s riadením krajiny.
Reputáciu PS ako-tak zachraňujú ekonómovia Štefan Kišš a Tomáš Hellebrandt, ktorí majú slušné renomé (to sa však už Hellebrandtovi svojím vyjadrením o privysokých dôchodkoch na Slovensku podarilo pošramotiť), no na kandidátke by ste darmo hľadali odborníkov na sociálne otázky, zdravotníctvo či energetiku. A či sa nám to páči alebo nie, ekológia hrá pri rozhodovaní sa voličov na Slovensku stále druhé husle.
Progresívci sú v podstate akousi obdobou českých Pirátov. Mladšia generácia prostredníctvom nich vyjadruje nespokojnosť so súčasným stavom, pričom sa zároveň vymedzuje proti „tradičnej“ ľavici, v podobe Smeru a Hlasu aj voči konzervatívcom. Toto rozkročenie, samozrejme, láka mnohých voličov, ktorí si do PS môžu projektovať vlastné predstavy o politike.
Keď však po voľbách vlna nadšenia opadne, na stole bude opäť otázka, ako vytvoriť stredopravú stranu.