Spomedzi krajín V4 plus Slovinska bola úroveň nášho HDP na obyvateľa pri prepočte pomocou bežnej parity kúpnej sily vo vzťahu k 12 pôvodným krajinám eurozóny hneď za Českou republikou (v roku 2019 71 % oproti 80 % HDP v Česku). Ukazovali to tak makroekonomické predikcie, ako aj dáta národných bánk. Grafy boli na vzostupe a napriek tomu, že v praxi nefungovalo skoro nič v akútnych oblastiach, ktoré nefungujú ani dnes, ako je zdravotníctvo, školstvo, vybavenosť nemocníc či funkčnosť železníc, písalo sa o tom, ako sa životná úroveň „blíži k Západu“. Človek si reptal, koľko chcel, grafy nepustili: Máme sa DOBRE.
Najnovšie dáta Národnej banky Slovenska však dnes ukazujú pravý opak. Zdá sa, že euforicky rozbehnutý karpatský tiger neodhadol tempo a narazil do stromu. Tzv. vyspelé ekonomiky už nedobieha ani v raste HDP, ani v kúpnej sile. Na hlave mu rastie otlak.
Kde bude mať slabé miesta, bolo odhadnuteľné už vtedy, keď sa pustilo cestou semiperiférie a stavilo takmer výlučne na „nenáročnú“, poslušnú a hlavne lacnú pracovnú silu pre veľké fabriky. Ako dnes otvorene podotýka hlavný ekonóm NBS Michal Horváth, tento model „stráca dych“. Pandémia ani vojna na Ukrajine rozhodne nepomohli – zato trend radikálne zvýraznili.
Pri pohľade na celú východnú perifériu EÚ sa ukazuje, že podstatná časť príbehu o východnom úspechu je jeho závislosť od monošpecializácie najmä v automobilovom sektore a od tzv. krajín jadra, najmä Nemecka. V pandémii aj vo vojne sa rozdiely ešte zvýrazňujú. Dobre to pripomína staré charakteristiky monokultúrneho hospodárstva, ktoré zlyhalo na iných perifériách, napríklad v Latinskej Amerike, a v inej miere na južnej periférii EÚ. Je to ako postrekovanie poľa herbicídom roundup: zopár rokov budeme omámení okamžitými blahobytnými výnosmi – a potom sa úroda vyčerpá, otrávi a nevládze.