Pamätné dni sú pre spoločnosť dôležité, ale zadefinovaním ich jedinej správnej interpretácie vzniká nebezpečenstvo, že zakryjú prst, ktorý varuje, že žiadna obeť nie je obeťou navždy, vždy treba byť na pozore, či sa aj my v mene ktorejsi vznešenej idey práve nezúčastňujeme na nejakej „bratskej pomoci“. Nedávno to vystihla francúzska rabínka Delphine Horvilleurová, ktorá v súvislosti s holokaustom napísala, že dôležitejšie, ako to strašné, čo sa nám stalo, musí byť to, ako s touto skúsenosťou sami naložíme.
Invázia do Československa skoncovala s procesom demokratizácie Pražskej jari. Májové udalosti v tom istom roku na Západe – od Paríža po Mexico City – skončili „návratom do normálu“. Studená vojna vstúpila do novej fázy a odvtedy sa všetky brutálne intervencie na cudzích kontinentoch viedli v mene boja proti komunizmu, alebo naopak. O desať rokov neskôr ZSSR celkom zbytočne napadol Afganistan a jeho podpora idey rovnosti a socializmu tam priniesla viac ako pol milióna mŕtvych.
Pred dvadsiatimi rokmi sa odohrala ďalšia „vznešená“ invázia, tej sme sa zúčastnili aj my. Skončila sa „prekvapením“ – víťazstvom bývalých „bojovníkov za slobodu“; fiaskom, ktorého dôsledky boli o to očakávateľnejšie, o čo univerzálnejšie mali byť hodnoty, ktoré presadzuje brachiálna sila.
Zdá sa, že doba intervencií v duchu európskeho progresivizmu 20. storočia dohára. Európa sa sem nemusela dostať, keby viac ako o zriaďovaní pamätných dní premýšľala o poučení, ktoré jej dáva vlastná skúsenosť.