Centrum sveta sa presunulo z Atlantiku do Pacifiku, Európa je mimo hry. Koniec dejín, ako znel slávny slogan z 90. rokov 20. storočia, sa nekonal. No my v Európskej únii si stále myslíme, že sa zastavil čas a nachádzame sa v centre diania, že náš spoločenský model je ten najžiadostivejší a jediný možný.
Vojna na Ukrajine je pre zvyšok sveta iba regionálnym konfliktom, EÚ, Francúzsko a Nemecko sa stávajú iba regionálnymi hráčmi. Úspech Ukrajiny závisí od americkej vojenskej pomoci. Pri konflikte v Izraeli, ktorý svojou výbušnosťou má dosah na dianie v celom svete, sme to konečne pochopili. EÚ posiela morálne posolstvá celému svetu, pritom je ekonomicky a bytostne čoraz viac závislá od juhovýchodnej Ázie, zvlášť Číny. Postcovidová ekonomická kríza to odhalila v plnej nahote.
Klimatickú krízu chceme riešiť politikami pripomínajúcimi Maovu politiku Veľkého skoku vpred, ktorá Čínu doviedla do hladomoru. Sankcie voči Rusku pripomínajú strieľanie si do vlastnej nohy, Kremeľ ich pre zrakom únie poľahky obchádza, svet sa smeje. Autoritatívne režimy sa ekonomicky vyrovnávajú demokraciám, ich obľuba preto rastie.
Posledné štyri roky plné kríz v plnej nahote odkryli dušu Slovenska. Kam sme dospeli za 34 rokov, ako si vieme spravovať vlastnú krajinu? Kto a čo nám imponuje? Je to demokracia a sloboda?
Zaniklo i klasické delenie na pravicu a ľavicu. Sociálnodemokratické strany sa vzdali zastupovania pracujúcich, hája práva menšín, uvoľnené pole obsadili populistickí pravicoví politici. Hoci neprinášajú žiadne riešenia, manipuláciami na sociálnych médiách bodujú. Stále vyspelejšia umelá inteligencia, algoritmy sociálnych sietí, sofistikovanejšie sfalšované videá, obrázky a správy, záplava hoaxov a dezinformácií posunuli manipulácie na takú úroveň, že komunisti zo starého režimu sa musia od závisti obracať v hrobe.
Na Slovensku mizne základný názorový pluralizmus, ľudia sa opäť škatuľkujú, kto nemá ten či onen správny názor, tomu sa neraz ujde hanlivá nálepka. Cítiť strach, vzájomná komunikácia a porozumenie mizne. Až príliš to začína pripomínať dobu pred rokom 1990. Stále početnejšie mladšie generácie si to nemôžu pamätať, opakujeme staré chyby. Slovensko sa dostalo na koniec jednej etapy, ale tápa s vykročením do novej.
Vieme, že ekonomický model z 90. rokov založený na lacnej pracovnej sile a zahraničných investíciách dožil, začíname prudko zaostávať. No stále presne nevieme ako modernizovať ekonomiku založenú na inováciách. Stále viac dobrodruhov v politike je znakom, že dožil aj politický model.
Za 34 rokov sme zistili, že spoločenské vzorce sa so železnou pravidelnosťou opakujú, ale poučiť sa z vlastných chýb stále nevieme. Najradšej by sme všetky historické etapy, ktoré sa nehodia do modelu „vyzmizíkovali“ a označili za cudzie, alebo sploštili do jednoduchých nepravdivých schém – ako za komunizmu.
Posledné štyri roky plné kríz v plnej nahote odkryli dušu Slovenska. Kam sme dospeli za 34 rokov, ako si vieme spravovať vlastnú krajinu? Kto a čo nám imponuje? Je to demokracia a sloboda?