Nevedno, kde doteraz ministerka zdravotníctva Zuzana Dolinková a minister školstva Tomáš Drucker (minister zdravotníctva v tretej Ficovej vláde) boli, o návrhoch, ako zvýšiť počet lekárov, sestričiek a vôbec zdravotného personálu sa tu hovorí už roky. Smer mal pod palcom rezort zdravotníctva 12 rokov, aj v čase, keď v kresle premiéra sedel súčasný predseda Hlasu Peter Pellegrini. Aj keď nie všetko bolo zlé, dalo sa urobiť oveľa, naozaj oveľa viac.
Dokonca Fico sa zvlášť venoval práve spôsobu stabilizácie počtu absolventov lekárskych fakúlt, napríklad podmienečným splatením štúdia – ak sa medici rozhodnú po získaní diplomu „ufujazdiť“ za hranice. Koľko rokov odvtedy prešlo? Sedem, šesť? Čo sa odvtedy vyriešilo? A je to jediný problém? Nie, veď to ukázal aj minuloročný štrajk lekárov. Aj vtedy sa v memorande s vládou riešilo vzdelávanie lekárov a sestier. A dnes sa opakuje to isté.
Od novej vlády by sme očakávali nápad, neznámy liek na vlečúce sa boľačky, nie opakovanie starých fráz, ktoré v dnešnej situácii veľa neriešia.
Pred rokom si lekári vybojovali vyššie platy, no riziko odchodu do zahraničia nebolo zažehnané. Odboroví predáci do nemoty opakovali, že vyššie platy nie sú všeliek, iba zatiahnutie ručnej brzdy pred masívnym rizikom „emigrácie“ lekárov, zvlášť do susedného Česka. No lekári a sestry neodchádzajú iba pre platy, ale najmä vinou pracovných podmienok v slovenských nemocniciach, pre životnú perspektívu, možnosti otvoriť si vlastnú ambulanciu (všeobecnú, pediatrickú, špeciálnu). Ako pred rokom tvrdil šéf lekárskych odborov Peter Visolajský aj preto, že riaditelia nemocníc (limitovaní rozpočtami) neprijímajú mladých lekárov, aj keď im šancu mohli dať. Nádejným lekárom potom neostáva nič iné, ako si hľadať živobytie v zahraničí.
To, že nám chýba zhruba 2 000 lekárov a 4 000 sestier, je známe už dlhé roky. No zavinil to nedostatok vyštudovaných slovenských lekárov, aj s tými v Česku, alebo sa nemajú ako a kde zamestnať? Preto viac ako o nedostatku a navýšení počtu študentov lekárskych fakúlt na úkor zahraničných študentov hovorme o pracovných podmienkach v nemocniciach, o profesionálnej perspektíve, medziľudských vzťahoch, manažovaní nemocníc, poisťovní, finančnom balíku smerujúcom do zdravotníctva, alebo o prilákaní zdravotníkov z Ukrajiny či Srbska. No vláda, ako aj tie všetky predchádzajúce, efektívne riešenia neprináša, ale báji o tom, čo bude o desať rokov.
Navyše – vyšší počet domácich študentov na lekárskych fakultách by išiel na úkor zahraničných. Tí nielenže šíria dobré renomé slovenského lekárskeho vzdelávania, ale si za štúdium aj štedro platia. Dolinková i Drucker majú aj spočítané, koľko by koštovalo zaplátanie finančnej diery, no neprezradili, kde na to vo vyprázdnenej štátnej kase vziať.
Od novej vlády by sme očakávali nápad, neznámy liek na vlečúce sa boľačky, nie opakovanie starých fráz, ktoré v dnešnej situácii veľa neriešia. Najmä preto, že za vlád Smeru (s Hlasom) sme sa v zdravotníctve dostali do slepej uličky. A dnes sa zdá, že staronoví nájomníci rezortu akoby opäť nevedeli, kam z konopí.