Tie mali platiť od 1. januára budúceho roka. No nemocnice ani zdravotné poisťovne nie sú pripravené. Ako je to možné? Čo robili doteraz, keď pôvodne mali platiť už od roku 2022? A ako, že sa takú dôležitú správu dozvedáme v poslednej chvíli?
Či žiadne prekvapenie? Veď sa opäť posunulo aj zavedenie klasifikačného systému DRG, ktorý určuje náročnosť výkonu, a podľa ktorého potom nemocnice dostanú spravodlivo zaplatené. Po koľký raz? Sme poslednou krajinou v EÚ. V niektorých krajinách už funguje desiatky rokov. A my stále spoľahlivo nachádzame výhovorky. Niežeby by DRG systém fungoval dokonale a náš systém náročnosť výkonov vôbec nezohľadňoval, predsa to len niečo o nás hovorí, o zdravotníctve zvlášť.
Je to ako so stratifikáciou či s optimalizáciou nemocníc. Zákon do parlamentu predložila už ministerka Andrea Kalavská v Pellegriniho vláde. Vieme, ako to pred voľbami v roku 2020 dopadlo. Prešil roky, dali sa sľuby, opäť sa všetko odkladá. Samozrejme, sú rôzne úskalia, slovenské špecifiká, sme hornatá krajina, dostupnosť je horšia ako na rovine, no za tie roky sa proste problémy mali konečne vyriešiť.
DRG systém v niektorých krajinách už funguje desiatky rokov. My stále spoľahlivo nachádzame výhovorky, prečo to nejde.
A najmodernejšia nemocnica na Rázsochách? Tú už staviame bezmála štyridsať rokov a stále nachádzame objektívne príčiny, prečo do nejde. V pláne obnovy to už malo byť na 100 %, veď sú na to viazané milióny eur. Teraz sa má stavať na inom mieste v Bratislave, ktoré ešte nikto nepozná. Dúfajme, že aspoň nemocnicu v Martine sa nám podarí na druhý pokus postaviť. Plány v pláne obnovy až príliš pripomínajú socialistické päťročnice.
Ale späť k čakacím lehotám. Povedzme si pravdu, je aj dobre, že sa tento zámer odkladá. Lebo ako sa hovorí, „dvakrát meraj, raz rež“. A tu sa opäť meralo iba raz. Takže by „čakačky“ vôbec nefungovali a doplatili by sme na to všetci. Ono je pekné povedať si, že pri tých 700 operáciách sa má to či ono zoperovať do dvoch týždňov alebo šiestich mesiacov, lenže keď niet kapacít, lekárov, tak kde? A to ešte po pandémii stále splácame dlh, ktorý v lete predstavoval vyše 100-tisíc operácií. Napríklad pri výmene bedrového kĺbu či operáciách žlčníka sa čaká vyše roka. Nehovoriac o tom, že medzi regiónmi panujú dramatické rozdiely.
Podľa zákona by to v praxi znamenalo, že ak nie je kde operovať v jednom regióne, poisťovne musia nájsť nemocnicu v inom. Lenže keď nebude kde na celom Slovensku, na rad prichádza zahraničie (sme v EÚ). A v takom Rakúsku to vyjde poriadne drahšie. A minuté peniaze budú potom chýbať na liečbu pacientov na Slovensku. To asi nikto nechce. No na druhej strane, keď v počte úmrtí na rakovinu sme na chvoste EÚ, operácia v Rakúsku, kde by pacient dostal aj lieky, ktoré u nás nikdy nedostane, by mu mohla zachrániť život.
No nezúfajme, nič sa nezhoršuje. Kto bude potrebovať akútnu operáciu, tak ju dostane ako doteraz. A pamätajme, žiadne prikazovanie služby nikdy nezlepšilo. Na to treba vôľu a peniaze. A dostatok lekárov, zdravotníkov a najmodernejších liekov. Ale to je už iná pesnička.