Ale poďme po poriadku. Progresívci za raketový nárast popularity nevďačia iba svojmu umu. Prvý rastový impulz dostalo PS po tom, čo SaS opustila koalíciu a nechala menšinovú vládu v štichu. Druhý impulz prišiel na konci roka, keď Richard Sulík svoj čin dokonal a druhýkrát povalil vládu, ktorú spoluzakladal. A to napriek sľubom, že ju bude ad hoc z opozičných lavíc podporovať až do konca. To už bolo veľa pre jeho dlhoročných verných voličov, ktorí začali Sasku húfne opúšťať. Zasľúbeným prístavom na rozbúrenom a kalnom pravicovom mori sa pre pravicových stroskotancov stalo Progresívne Slovensko.
A tretím impulzom, ktorý išiel ruke v ruke s prvými dvoma, bolo zvolenie predsedu Michala Šimečku za podpredsedu Európskeho parlamentu (EP). Zo začiatku sa zdalo, že štvrtý predseda v krátkej histórii mladej strany sa ničím nelíši od nevýraznej Ireny Bihariovej, politicky amatérsky pôsobiaceho Michala Trubana či nemastného-neslaného prvého predsedu, otca zakladateľa Ivana Štefunka, ktorý musel po faux pas vo volebnom štábe novozvolenej prezidentky Zuzany Čaputovej odstúpiť. No s jedlom rastie chuť. Po tom, čo začali progresívcom narastať percentá, zvyšovalo sa i sebavedomie Šimečku a zlepšili sa aj jeho zo začiatku chabé rétorické schopnosti.
Ak sa podarí poskladať „mnohofarebnú“ koalíciu pod taktovkou PS, dokážu ju politicky neskúsení progresívci v ťažkých rozbúrených časoch ukočírovať? Lebo ak nie, ich pád nadol bude strmý, podobný tomu OĽaNO.
Napriek tomu, že kandidát PS Matúš Vallo sa stal primátorom Bratislavy, Zuzana Čaputová prezidentkou, Šimečka podpredsedom EP, sú ľudia PS stále veľkou neznámou. Až donedávna stáli mimo hlavného verejného diskurzu. Ani dnes poriadne nevieme, či PS bude viac pravicové, neoliberálne, alebo ľavicové, sociálne? Či sa viac prikloní k ekonomickým liberálom (ako v EP, kde je v jednej frakcii s Babišovým ANO), alebo bude presadzovať témy európskych zelených. Bude viac dbať na kultúrne otázky alebo na ekonomiku? Ako si v praxi poradí so zdravotníctvom a školstvom? Na zložité otázky ponúka dosť chabé odpovede, rovnako ako aj ostatné strany.
To nie sú iba rétorické otázky, závisí od nich esprit budúcej vlády, ak ju budú zostavovať progresívci. Priklonia sa viac k pravici a nájdu zhodu najmä so Saskou, alebo nájdu pri reformách zdravotníctva, investovaní do infraštruktúry alebo pri škrtaní vo verejných financiách skôr prienik s Hlasom? Ak sa podarí poskladať „mnohofarebnú“ koalíciu pod taktovkou PS, dokážu ju politicky neskúsení progresívci v ťažkých rozbúrených časoch ukočírovať? Lebo ak nie, ich pád nadol bude strmý, podobný tomu OĽaNO.
Aj preto si možno v PS potajme vydýchnu, ak širokospektrálna koalícia proti Smeru nakoniec nevznikne. V závetrí parlamentných lavíc budú mať progresívci čas politicky a odborne sa oťukať, „vychutnať“ si reformné trápenia Smeru a na troskách pravice dozrieť na dominantnú už vyhranenú stredopravicovú stranu.