Napriek tomu, že okolo Gazy, ktorá je len 41 km dlhá a 6 až 12 kilometrov široká, je z dvoch strán natiahnutý plot, prístup od mora prísne stráži (blokuje) izraelská armáda a kúsok hranice s Egyptom je pod drobnohľadom oboch štátov, dokázal sa Hamas – čo nie je len dominantné politické hnutie s polovojenskou odnožou, ale EÚ uznaná teroristická organizácia – hojne vyzbrojiť zbraňami a raketami a úplne poľahky, „inovatívnymi“ prvkami prekonať (preskočiť) oplotenú hranicu.
Teroristi v hojnom počte vtrhli na izraelské územie a bez zľutovania zabíjali, kto im prišiel pod ruku. Deti, ženy a starých ľudí (aj preživšiu holokaust). Uniesli nepripravených vojakov i civilistov (spolu 150). Zabitých bolo vyše 700 ľudí a zranených nad dvetisíc. Počet umocnil fakt, že tesne za hranicami sa konal hudobný festival. A to všetko na symbolické 50. výročie Jomkipurskej vojny, ktorá ohrozila samotnú existenciu štátu Izrael, a nakoniec židovských sviatkov.
Vysvetlenie je jednoduché: zlyhalo vedenie izraelského štátu, ktoré sa nachádza v rozklade. Kto to zapríčinil? Radikálne a extrémistické strany a hnutia, ktoré premiér Benjamin Netanjahu vytiahol z okraja politického spektra, legitimizoval a pozval do vlády. Prečo? Potrebuje moc za každú cenu. Sú proti nemu vznesené viaceré obvinenia z korupcie, prebiehajú súdne procesy, on si potrebuje zachrániť kožu a osobnú i politickú česť. Ani viacero volieb počas posledných rokov nedokázalo v rozpoltenej spoločnosti vychýliť misky váh na jednu stranu. Niekoľkomesačné masové demonštrácie proti účelovej súdnej reforme, zosnovanej len kvôli „Bibimu“, sú iba špičkou ľadovca.
Poučenie je jedno: paktovanie s náboženským fanatikmi a nacionalistickými extrémistami zo zištných osobných dôvodov je cesta do pekla.
Hlavný problém sú extrémisti. Tí presadili násilné osídľovanie na Západnom brehu Jordánu, teda v Palestíne. To vzbudzuje nielen nevôľu a zbytočnú nevraživosť Palestínčanov, svetového spoločenstva i samotných Izraelčanov. Hanlivé protiarabské výroky Itamara Ben Gvira z Ocma Jehudit alebo Bezalela Smotriča z osadníckej strany Tkuma známeho svojimi homofóbnymi postojmi iba prilievajú olej do ohňa a zbytočne regrutujú mladých stúpencov do radov teroristov.
Izrael sa rozkladá zvnútra – a to si jeho nepriatelia všimli. Armáda namiesto toho, aby strážila hranice s Gazou, hliadkuje pri nelegálnych osadách. Ako je možné, že si bezpečnostné zložky nevšimli, že do Gazy prúdia cez more a tunely z Egypta tisícky rakiet či komponenty na výrobu zbraní? Či si všimli, len politické špičky zamestnané hádkami ich ignorovali?
Aj teraz má Netanjahu na výber, či uprednostní oslobodenie zajatcov, alebo pomstu celej Gaze (ako radí Smotrič). Humanitárne následky môžu byť nepredstaviteľné a obrátiť svetovú mienku proti Izraelu. Premiér si už kožu nezachráni, jeho politické dedičstvo je v háji, počas jeho vlády došlo k najväčšej katastrofe v moderných dejinách Izraela. Poučenie je jedno: paktovanie s náboženským fanatikmi a nacionalistickými extrémistami zo zištných osobných dôvodov je cesta do pekla.