Jedno je však isté, v kanickom archíve (a nemýľme si ho s archívom v Levoči, ktorý bol tiež predmetom špekulácií) boli tajne držané mnohé fakty o tomto hroznom čine. Nič o nich netušili ani sudcovia v roku 2006, keď Najvyšší súd SR definitívne rozhodol. Len si pripomeňme, že prvý rozsudok nad známou skupinkou Nitranov padol už v 80. rokoch minulého storočia. Po páde komunizmu v roku 1990 Najvyšší súd ČSFR rozsudok aj pre 72 pochybení zrušil a prikázal Krajskému súdu v Bratislave opäť prerokovať celý prípad. Odsúdení boli prepustení na slobodu.
Tie pochybenia neboli náhodné. Prvé kolo vyšetrovania hneď po vražde v roku 1976 bolo neúspešné. Nové sa začalo až po niekoľkých rokoch. Dôkazy ani pamäť už nemohli byť najspoľahlivejšie a trhliny sa niekde látali „silou vôle“. Obnovený proces trval roky a všetci obžalovaní boli opätovne právoplatne odsúdení Najvyšším súdom SR v roku 2006. Niektorým dokonca boli tresty zvýšené a putovali naspäť do väzenia. No ani počas jedného procesu sudcom neboli známe dokumenty z archívu v Kaniciach. A to vrhá na celý proces veľký tieň.
Navyše existovali jednotlivci, ktorí o tajnom archíve vedeli a mlčali, či si vyberali čerešničky na torte. Koniec-koncov verejnosť sa o ňom dozvedela iba preto, že na popud jedného z bývalých sudcov vyšli dve knihy od známych autorov, ktoré potvrdzujú správnosť rozsudku.
Táto trauma opäť ukazuje, že viac ako fakty, túžba po poznaní pravdy, súcit s pozostalými a ľudské práva nami lomcujú emócie, ktoré zbytočne delia Slovensko na dva nezmieriteľné tábory.
Lenže videli v archíve všetko? A hodnotili fakty správne? Samozrejme, druhá strana sa tiež začala špárať v spleti tajných dokumentov kanického archívu a našla dôkazy, ktoré by im mohli pomôcť. Jedna z trhlín v celom procese, ako ho poznáme, bolo miesto, kde bola študentka zavraždená a kde bolo nájdené telo. Utopená mala byť v termálnom jazierku a nájdená v neďalekom potoku Čierna voda pri Senci. Lenže biologické stopy v pľúcach obete sa príliš nezhodovali s vodou z jazierka. To bolo známe už v roku 1976, ako je zdokumentované a uložené v Kaniciach.
Táto nezrovnalosť sa neskôr trochu „obchádzala“, ako aj viaceré iné. Napríklad miesto pobytu (na splave na strednom Slovensku) v čase vraždy odsúdenej a už zosnulej Viery Zimákovej či svedectvá sestier Cohenových z Francúzska. Zarážajúca je aj tvrdohlavosť odsúdených, s akou trvajú na svojej nevine. Šiesti sa dokonca podrobili detektoru lži, z ktorého vyšli úspešne.
Táto stará trauma opäť ukazuje, že viac ako fakty, túžba po poznaní pravdy, súcit s pozostalými a ľudské práva nami lomcujú emócie, ktoré zbytočne delia Slovensko na dva nezmieriteľné tábory. Samotní odsúdení by možno chceli na celú kauzu zabudnúť, pretože plnohodnotný život im už nikto nevráti. Pokiaľ sa však cítia nevinní, budú stále dúfať, že pravda raz vyjde najavo. Aká bola, ukáže nakoniec až emóciami nepoznačený čas.