Žiaľ, počas uplynulých dvoch rokov sme boli svedkami toho, že európski lídri vajatali a následne len dobiehali zameškané. Azda najlepším príkladom je nemastný-neslaný postoj Nemecka. Vláda v Berlíne najprv váhala, či má ukrajinskej strane poskytnúť tanky Leopard, teraz zasa otáľa s poskytnutím striel s plochou dráhou letu Taurus. Dá sa očakávať, že podobne ako pri tankoch kancelár Scholz neskôr zmení názor, takýmto spôsobom však Ukrajinci zbytočne strácajú čas.
Vypočujte si podcast denníka Pravda s vojenským analytikom Vladimírom Bednárom.
Tradične skostnatený proces rozhodovania v Európe brzdí rýchlu pomoc Ukrajine. K tomu sa pridávajú aj iné problémy. To, že Robert Fico potrebuje „vyrábať hmlu“, aby pred prezidentskými voľbami presmeroval pozornosť z novely Trestného zákona na postoj k vojne na Ukrajine, by ostatných nemalo vyrušovať pri hľadaní spôsobu, ako zhromaždiť čo najviac peňazí a dodať dostatok delostreleckých granátov a potrebnej techniky, ktorá Kyjevu pomôže zastaviť ruskú protiofenzívu.
Praha už ukázala, kadiaľ by mohla viesť cesta. K českej iniciatíve nákupu delostreleckej munície pre Ukrajinu z krajín mimo EÚ sa možno pripojí až 15 krajín. Tak ako vzniká skupina krajín, ktoré chcú pomôcť s nákupom munície, časom možno vznikne aj „koalícia ochotných“, ktorí vyšlú svojich vojenských inštruktorov na Ukrajinu, aby tam pomohli pri obsluhe a údržbe zbraňových systémov. Pôjde však maximálne o desiatky ľudí.
Predstavme si, že by hneď zajtra zavládol na Ukrajine mier, zbrane by stíchli, vojaci by odišli domov a život by sa vrátil do starých koľají. Koľko by asi táto idylka vydržala?
Podstatné je, aby politici nepodľahli falošnému volaniu po mieri, ktorý by bol v podstate kapituláciou. Sám Robert Fico sa na tlačovke po stretnutí predstaviteľov V4 vyhol odpovedi na priamu otázku novinárov. Nedozvedeli sme sa, aké konkrétne riešenie na zabezpečenie mieru na Ukrajine navrhuje.
Český premiér Petr Fiala mu to vysvetlil úplne jasne: „Všetci si prajeme mier, ale k mieru vedie jediná cesta, že zabránime agresorovi, aby splnil svoje ciele, že nebudeme ustupovať nespravodlivosti, agresívnej vojne, zlu a pomôžeme tým, ktorí sú nespravodlivo napadnutí.“
Postoj slovenského premiéra je o to zarážajúcejší, že historických príkladov z vlastnej minulosti máme viac ako dosť. Po tom, čo Hitler po podpise Mníchovskej zmluvy na jeseň roku 1938 okyptil Československo o prihraničné územia, neprešlo ani pol roka a nacistické vojská pochodovali Prahou. Máme azda veriť, že diktátorov odrazu prejdú ich územné chúťky?
Predstavme si, že by hneď zajtra zavládol na Ukrajine mier, zbrane by stíchli, vojaci by odišli domov a život by sa vrátil do starých koľají. Koľko by asi táto idylka vydržala? No nie dlho. Len pokiaľ by sa Rusko stihlo vyzbrojiť a zaútočilo by znova.