Chovatelia ošípaných nemajú na ružiach ustlané. Nuž – ako ktorí, s výdatnou podporou štátu niektoré farmy prežijú ľahšie, iné si budú musieť vystačiť s pár drobnými, ktoré sa im ušli.
Poľnohospodárstvo sa stalo opäť raz veľkou témou. Nečakane medzi sviatkami, keď si v rodinách pochutnávali na vianočnej klobáse. Tá, ktorá bola vyrobená zo slovenských ošípaných, je čoraz vzácnejšia. Nečudo, chov ošípaných sa na Slovensku takmer rozpadol, farmy sú zdevastované, pozatvárané. Ošípané chovajú už len poslední vytrvalci.
Po ostatnej kauze, ktorej hrdinom sa stal pred kamerou i telefonátmi sa utajujúci a z funkcie odstupujúci štátny tajomník, sa ľudia znovu pýtajú, kto vlastne očistí a postaví na nohy slovenské poľnohospodárstvo.
Čakáme na spasiteľa, ktorý neprichádza. Krajinu a jej odumierajúce, chátrajúce poľnohospodárstvo môže zachrániť len jasná vízia rozvoja, taká, ktorá bude spájať a nie rozdeľovať. Je ňou horúčkovito zlepená stratégia? Nevedno. Isté je, že potrebujeme ľudí, ktorí pochopia, čím všetkým slovenský vidiek od roku 1948 a potom od roku 1989 prešiel. Koleso dejín sa nedá vrátiť. Dejiny možno len pochopiť, my sami sme vyvreli priamo z nich.
Pokiaľ ide o poľnohospodárstvo a vidiek, potrebujeme človeka, ktorý dá šancu bez rozdielu všetkým, malým aj veľkým, názor ktorého budú rešpektovať v jednom aj v druhom tábore. Lebo tábor poľnohospodárov je rozdelený tak ako celá slovenská spoločnosť. Potrebujeme fair play, jasné pravidlá, nie mätúce vzorce, lež mužov a ženy, ktorí nepodľahnú zvodom plného válova.