A zgustnú si. Tak ako napríklad Fico na odhaleniach schránkových firiem, ktoré mali modrým pomôcť napĺňať pokladnicu.
Možno sa domnievať, že v tejto atmosfére predseda strany Dzurinda nemohol váhať pri odkrývaní problému z vlastnej straníckej kuchyne – úniku peňazí, ktoré mali pričinením vynaliezavej účtovníčky odtekať do súkromného vrecka. Presne ako v českom filme Ako sa kradne milión. Čiže po kvapkách, až kým sa v kase neukázala riadna diera.
Aj keď podozrenie padá na zamestnankyňu aparátu, časť tieňa prikrýva aj manažment a politické vedenie strany, ktoré úniky peňazí roky prehliadalo. Ponúka sa otázka, ako je to možné? Sú predstavitelia strany takí zaneprázdnení? Alebo bezhranične dôverujú svojim pracovníkom? Alebo mala strana toľko peňazí, že si pár fiktívnych faktúr ani nevšimla?
Po čiernych dušiach na zoznamoch darcov, dlhu či nedávnych obvineniach z prania peňazí má najsilnejšia opozičná strana na krku ďalšiu nepríjemnosť, ktorá ovplyvní aj nálady jej voličov. A tých má SDKÚ kritických.
Na druhej strane možno na SDKÚ ponorenú po uši v problémoch vztiahnuť známe príslovie – čo ťa nezabije, to ťa posilní. Čím viac sa jej pozícia otriasa, tým viac sa tešia noví hráči ako napr. Sulíkova SaS. A tým slabšia sa javí beztak polomŕtva alternatíva jednotného pravicového bloku ako protiváhy k Smeru, resp. súčasnej koalícii. Časť pravice (KDH) už aj tak koketuje s myšlienkou povolebného zoskupenia s Ficom.
V takejto situácii by mohla SDKÚ predstavovať možnosť pre voličov, ktorí chcú naozaj voliť zmenu. Ibaže by ich nemohla lákať iba na to, že je pre nich jediná (na čo sa zvykla až príliš okato spoliehať v predošlých voľbách). Musela by po doterajších škandáloch a následnej očiste preukázať, že chce a dokáže byť iná. A že má odvahu siahnuť k personálnym zmenám a postaviť napríklad na čelo ženskú líderku. Problémom je fakt, že do volieb zostáva málo času. Bez zásadných zmien by však SDKÚ dlhodobo nemusela prežiť vôbec.