Je síce pravda, že nový zákon by ich mal zaraziť, zviazať ruky obchodníkom a, naopak, podporiť najmä domácich výrobcov a dodávateľov potravín. Ibaže je pravdepodobné, že všetko ostane viac-menej po starom. Obchodníci, ktorí dnes proti zákonu protestujú, určite nájdu spôsob, ako si vykompenzovať prípadné straty, ktoré im jeho uplatňovanie spôsobí. Na druhej strane dodávateľom, ktorí súhlasne prikyvujú, sa situácia dramaticky nezlepší. A navyše sa akosi zabudlo na spotrebiteľa, ktorý to všetko platí z vlastnej peňaženky.
Problém totiž spočíva inde. Po prvé, cesta poľnohospodárskeho či potravinárskeho produktu od výrobcu až k ústam zákazníka je riadne dlhá. A je na nej priveľa článkov (veľkosklady, veľkoobchody, distribučné siete), ktoré potrebujú zarobiť, čo vytvára tlak na kvalitu výrobkov (smerom nadol) i na ich cenu (smerom nahor). Treba dodať, že hypermarkety vďaka svojej ekonomickej sile dokázali v konečnom dôsledku aspoň jedno: ponúknuť tovar za prijateľnejšie ceny a podkúriť daktorým maloobchodníkom, ktorých praktiky dávno prekročili hranicu drzosti. (Kto neverí, nech navštívi niektorú bratislavskú sídliskovú samoobsluhu alebo potravinový obchod v mestečku či obci povedzme na strednom Slovensku – pri pohľade na ceny a výber sa mu zakrúti hlava.)
A tu sa vynára druhý problém, ktorým je nedostatočná konkurencia. Dedinský obchodník si dovolí zdierať zákazníka, ak má monopol. Takisto aj hypermarket si dovolí čokoľvek a akokoľvek, pokým z neho budú prúdiť zákazníci s vrchovato naloženými vozíkmi.
Viac by pomohli na jednej strane oveľa prísnejšie kontroly a na druhej strane posilňovanie konkurencie v obchodnej sfére – čo však súvisí s celkovým ekonomickým prostredím v krajine. Bez toho zákon pripomína iba lacný tovar ponúkaný spotrebiteľom (rozumej voličom) za zníženú cenu v akcii nazývanej predvolebná kampaň.