Ak by predstaviteľom SNS úprimne záležalo na tom, aby si mladá generácia upevňovala vzťah k domovine, ponúka sa dostatok iných možností. Napríklad investície do vzdelania, aby na Slovensku vyrastali ľudia, ktorí mu budú robiť dobré meno. Aby zviditeľnili svoju krajinu vedeckými objavmi, umeleckými dielami alebo športovými výkonmi. To je však príliš zložitá cesta. Jednoduchšie je naordinovať, aby v chrchlavom školskom rozhlase znela týždenne hymna (čo už je na hranici jej zneucťovania) a aby boli školy vybavené patričnými vlasteneckými symbolmi. A tiež, aby za to zaplatili symbolické sumy.
Nemožno sa čudovať, že proti samoúčelnej právnej norme protestujú riaditelia aj študenti. V iných štátoch by to boli protesty oveľa hlučnejšie. Predstava, že vlastenectvo na školách budú kontrolovať inšpektori a že „neposlušným riaditeľom“ budú hroziť postihy či dokonca odvolanie, vracia totiž školstvo do čias totality, alebo rovno rakúsko-uhorskej byrokracie.
Zákon je sám osebe výrečným príkladom, na čo by Slováci nemali byť hrdí. Azda na paragraf, ktorý im hrdosť prikazuje? Na vlasť, ktorú riadia nekompetentní politici? Na krajinu bezohľadne vyciciavanú politickými stranami a podnikateľskými skupinami? Na štát, v ktorom niekomu priklepnú miliardové kšefty a iným zostane akurát drieť na chlieb, tlačiť sa v plných autobusoch a večer pozerať stupídne estrády v televízii?
Vlastenecký zákon zosmiešňuje Slovensko v očiach zahraničia a doma podnecuje vytváranie nenávistnej klímy, v ktorej si hocaký politik dovolí zlostne brechať na svojich kritikov a obviňovať ich z nedostatku vlastenectva. Bohužiaľ pred týmto nátlakom zbabelo a hanebne cúvli aj poslanci za SDKÚ a KDH.
Prejavom vlastenectva môže byť aj nesúhlas s akýmkoľvek znásilňovaním vlasteneckého citu. Nesúhlas s jeho znevažovaním smiešnymi zákonmi. Ak už nie sú vlastencami v tomto zmysle slovenskí politici, sú nimi aspoň učitelia.