Po prvé, celkom „mimo“ bol samotný nápad pestovať vlastenecké cítenie a znalosť symbolov vlasti spôsobom, aký do zákona vložili jeho navrhovatelia zo SNS. Je to podobné, ako v prípade jazykového zákona. Mnohí príslušníci mladej generácie napríklad rozprávajú jazykom, ktorý má od slovenčiny ďaleko, vyznačuje sa chudobnou slovnou zásobou a neschopnosťou začať i ukončiť vetu. Jazykový zákon síce prerástol do medzinárodného problému, no vzťah ľudí k jazyku (a teda jeho ochranu v zmysle zveľaďovania) vonkoncom nerieši.
Aj na vlasteneckom zákone bolo podstatné len politikum. Dojem, že národne orientovaná koalícia „zariadi“ užší vzťah k vlasti periodickým počúvaním štátnej hymny a vystavením symbolov či preambuly ústavy. Politikum bolo také silné, že odsunulo bokom okrem zdravého úsudku aj logické otázky, ako sa zákon bude uplatňovať, za aké peniaze a ako školy stihnú krkolomný termín do 1. apríla. Politikum bolo také silné, že zbavilo odvahy opozičných poslancov, ktorí proti zákonu nezdvihli ruku – s výnimkou palkovcov a maďarských strán. Tým opozícia navonok vytvorila dojem, akoby nešlo o spor hlúposti a zdravého rozumu, ale opäť o spor medzi Slovákmi a Maďarmi. Uvedomelejšie sa zachovala verejnosť, či jej podstatná časť, ktorá zákon prijala kriticky (a nejde len o demonštráciu študentov, ktorých Slota označil za „feťákov“).
Určite aj táto atmosféra priviedla premiéra Fica a následne hlavu štátu k oneskorenému zisteniu, že vrátenie narýchlo zlátaného zákona nebude až takou veľkou pohromou. V konečnom dôsledku je rozhodnutie prezidenta Gašparoviča lepšie, než keby urobil opak a zákon podpísal. Čarovné sú akurát argumenty. Napríklad prezidentov postreh, že spájanie zákona s 1. aprílom by bolo nevhodné. Celý príbeh vlasteneckého zákona v podaní politických aktérov predsa pôsobí ako čistý prvoaprílový žart. Jediný pozitívny odkaz tohto prípadu spočíva v zistení, že občania prejavili viac vlasteneckého cítenia než ich politickí predstavitelia.